JOSÉ MARTÍ

Martí a marxizmus

V súvislosti s revolučnými udalosťami, ktoré sa odohrávali v Európe, a ktoré sa zo starého kontinentu šírili do ďalších častí sveta nevynímajúc ani Latinskú Ameriku, je prínosné venovať sa otázke vzťahu José Martího k marxizmu. Marxizmus predstavuje myšlienkový prúd, ku ktorému sa ďalšie revolučné aktivity na Kube a v Latinskej Amerike hlásili, a ktorý dodnes utvára sociálny boj v tomto regióne. Navyše, otázka vzťahu Martího myslenia a marxizmu sa otvorila s prihlásením sa Kubánskej revolúcie k socializmu. Ako teda vnímal José Martí Karla Marxa? Kde možno nájsť prieniky oboch myšlienkových tradícií? A naopak, v čom sa rozchádzajú?

HÉCTOR PABLO AGOSTI

„Prvý raz som počula o Agostim z úst Juana Carlosa Pontantiera, ktorý mal to šťastie, a poznal ho osobne. Vravel : ´V práci v Kultúrnej komisii Federácie komunistickej mládeže mala strana kultúrny masový front, ktorý sa volal Casa de la Cultura. Stál na ulici Córdoba a Riobamba. Raz ma tam poslali, aby som spolupracoval v organizovaní tých najmladších z Casa. Muž zo strany v Casa de la Cultura bol Héctor, bol to Agosti. Tak sme sa spoznali (…) V tej dobe vyšla Agostiho kniha, ktorú považujem za jeho najdôležitejšiu, a ktorá sa volá ´Echeverría´. Vyšla presne v čase výročia Echeverríu, v päťdesiatom prvom, na Echeverríovu storočnicu. Choval som k nej obrovský obdiv. Po našom stretnutí som ju začal čítať a potom som hľadal ďalšie jeho knihy, Cuaderno de bitácora, El Hombre prisionero, prvú, ktorú napísal ešte vo väzení, keď mal niečo vyše tridsať…A teda, bola to Osobnosť …´Ešte v ten deň mi požičal Agostiho knihu, a keď som ju dočítala, pochopila som obdiv, o ktorom Pontantiero hovoril. Jeho štýl, v niektorých momentoch až príliš zložitý, a jeho záujem o témy, ktoré takmer štyridsať rokov boli stále živé, ma primäli k čítaniu ďalších jeho prác. Všetky ma utvrdili v nadšení z jeho osobnosti, a tak považujem za nutné odčiniť zabudnutie na jedného z najžiarivejších intelektuálov argentínskej ľavice.“ Píše vo svojej knihe El hombre de ayer y de hoy (Človek včerajška a dneška) Alexia Massholder.

José Carlos Mariátegui

Štúdia vyšla vo vedeckom periodiku Ústavu politických vied Slovenskej akadémie vied, Studia Politica Slovaca, ročník VIII. č. 1 / 2015, s. 73 – 92Štúdia vyšla vo vedeckom periodiku Ústavu politických vied Slovenskej akadémie vied, Studia Politica Slovaca, ročník VIII. č. 1 / 2015, s. 73 – 92

Inšpirácie socializmom niektorých krajín Latinskej Ameriky

David Schweickart – ekonomická demokracia
Inšpirácie socializmom niektorých krajín Latinskej Ameriky[1]

RESUME :
Príspevok sa venuje niektorým otázkam sociálno-politickej situácie v štátoch Latinskej Ameriky so zameraním na Venezuelu a Kubu. Hľadá paralely medzi Schweickartovým modelom ekonomickej demokracie a procesom „socializmu 21. storočia“ vo Venezuele. Dôraz je pritom kladený na oblasť družstevníctva, ktorá je vládou Venezuelskej Bolívarskej Republiky od začiatku 21. storočia značne podporovaná. Prostredníctvom analýzy družstevníctva vo Venezuele sa príspevok zaoberá otázkou aktivít, ktoré by mali viesť k zmene kapitalistických výrobných vzťahov.

Medzinárodný imperializmus alebo globálny kapitalizmus?

Jednou z najdiskutovanejších otázok súčasnosti je problém trvalého rozvoja našej civilizácie, ktorá sa ocitá v celospoločenskej kríze. Ako hovorí Slavoj Žižek, krízy sú bojiská, na ktorých treba bojovať a zvíťaziť. Otázkou však zostáva nie len cieľ boja, ale i jeho stratégia. Človek je vrhnutý do neľahkej situácie, ktorú vytvárajú ekonomické podmienky jeho života. V tomto prípade možno spomenúť nezamestnanosť, prepracovanosť obyvateľstva, vojnové konflikty, neuznanie, hlad, stratu domova a identity. Je teda na mieste pýtať sa, ako nájsť východisko z tohto patologického stavu spoločnosti. Ak chceme k problému pristúpiť aktívne, musíme najskôr identifikovať jeho príčiny. Každé konanie predpokladá najskôr pochopenie problému, a tak neznalosť nutne vedie k  neschopnosti konať. Kde je teda príčina aktuálneho spoločensko-ekonomického stavu? Môžeme našu vlastnú historickú skúsenosť nejako vysvetliť ? A čo bude napokon z hľadiska perspektívy sociálnej zmeny to či ono vysvetlenie implikovať?

Nepravidelné slovesá modernity

Marx zostáva u nás imigrantom, slávnym, posvätným, preklínaným imigrantom, no stále ešte zatajovaným, ako ním bol po celý svoj život (Derrida, 150). Aj keď budeme vecní, ako v tejto stati, aj tak budeme mať do činenia so strašidlami Marxa.

Marxovo poňatie racionálnej dialektiky, ktoré je neoddeliteľné od kategórie praxe, stále niekoho vystraší. Práve špecifická logika predmetu je priestorom na ktorom sa potvrdzujú Marxove pohľady na sebaodcudzenie a jeho zrušenie, na vzájomné vzťahy spredmetňovania a odpredmetňovania. Súčasnosť ponúka znepokojujúce vyhliadky. Globálny, či „tekutý“, alebo globálny kapitalizmus zneškodňuje schopnosť štátu a sociálneho systému. Opäť sa objavilo Marxovo strašidlo „rezervná armáda práce“, čo nepochybne nie je predstavou budúcej politickej a sociálnej stability. Preto dôraz na subjektívnu stránku praxe, ktorú Marx vždy nezabúdal zdôrazňovať, vytláča a bude vytláčať „bezvýznamné reči“ súčasného politického diskurzu a jej pseudokonkrétnosť.

OTÁZKY ZAMESTNANOSTI, príspevok D. Dinušovej: Nezamestnanosť ako nevyhnutná súčasť kapitalizmu

Otroctvo, ale i akákoľvek fyzická práca by sa dala odstrániť iba za predpokladu plnej automatizácie. „Keby každý nástroj na rozkaz alebo už s predvídaním takéhoto rozkazu dokázal splniť svoju úlohu… keby tak člnky same od seba tkali a paličkovali, hrali na gitaru, nepotrebovali by stavitelia pomocníkov, ani páni otrokov.“ [1]

Keď Aristoteles písal tieto slová, sotva by mohol tušiť, že raz bude ľudstvo naozaj v situácii, kedy budú značnú časť práce za človeka odvádzať stroje. Vďaka technologickému pokroku by sa dnes človek mohol zbaviť bolestnej manuálnej práce v mnohých oblastiach a žiť pohodlnejší život. Avšak opak je pravdou. Napriek všetkým výdobytkom našej civilizácie sme svedkami čoraz väčšieho zotročovania miliárd ľudí. Ročne na následky totalitnej vlády kapitálu umiera 18 miliónov osôb[2]. Ak porovnáme tieto čísla s počtom obetí druhej svetovej vojny, ktorá si vyžiadala podľa najvyšších odhadov 72 miliónov obetí na ľudských životoch (a to za 6 rokov – teda priemerne 12 miliónov obetí ročne), tieto štatistické údaje nám odhalia skutočnú tvár režimu, ktorý si nasadil masku demokracie a slobody. I tak, napriek všeobecne známej chudobe v krajinách tretieho sveta, rozširujúcej sa biede i na území našej krajiny, a to krajiny, ktorá už v dejinách dokázala byť hospodársky sebestačnou, zostávame apatickí voči krivdám, ktoré sa denne odohrávajú v našej bezprostrednej blízkosti, ba ktoré sami zakúšame. A preto dnes väčšmi ako inokedy je na mieste pýtať sa, čo nás donútilo pritakávať stanovenému poriadku? Aká sila nás udupáva, že sa sami uspokojujeme s životmi otrokov? Rezignovali sme, alebo sme len zaslepení a nevidíme problémy okolo nás?