Umenie verzus komercia

Televízna tvorba po roku 89. ako som už spomínal v mojom článku „Kultúra a umenie vtedy a dnes“, sa síce logicky, ale o to smutnejšie presmerovala na koľaj komercie, čo v sebe zahŕňa určité charakteristické črty napr. seriálov, filmov, či kino-filmov, ktoré sú veľmi výrazné a ľahko rozpoznateľné. Po roku 89. sa začala ako prvá odlišovať tematická zložka filmovej tvorby, smerujúca k diskriminácii socializmu. Túto črtu sme ale mohli sledovať viacmenej v českom „kultúrnom“ prostredí, napr. filmy „Černí baroni“, „Seno, slunce a erotika.“ V prvom filme išlo najmä o zosmiešňovanie vojenskej základnej služby a vojenských dôstojníkov, v druhom išlo o sprimitívňovanie českej mentality na vzore cudzích podnikov a kultúr, či o konkrétne narážky na leninizmus a jeho diela. Podobný demagogický zosmiešňovací zámer bol aj vo filme „Pelíšky“, z roku 1999. No, i koncom 80. rokov už v rámci socializmu vznikali mnohé diela, ktoré dvojzmyselne a veľmi figliarsky napádali vtedajší režim, napr. vo filme „Veľký chorí slon“, kde išlo o kritiku socializmu a budovania na príklade stavby kultúrneho domu, ktorý predstavoval realizačným tímom videný socializmus, teda skreslený, deformovaný s výsekovým pohľadom umeleckej filmovej a hereckej obce, ktorá sa v tej dobe stala hlavným pilierom boja proti systému, aj v skrytej podobe. Diela však mali ešte výrazné charakteristické črty socialistickej školy, mali teda punc kvality a umeleckosti, no, avšak už s dvojzmyselnou degradačnou a retardačnou rubtúrou. Problém takýchto diel bol v interpretácii; bežný divák nepochopil zámer umelcov, pretože úmysel kritiky bol známy prevažne len inteligencii a disentu, alebo jeho tvorcom či odbornej kritike.

Tri otázky socialistického realizmu 4. časť- záver

Odvoláva sa aj na Noru Krausovú, ktorá prehodnocovala vo svojom diele z roku 1976 podstatu pojmu mimézis v kontúrach soc. realizmu. “Upozornila najmä na interpretačný charakter mimézis oproti tradovanému „imitátio“ a súčasne zdôraznila, že ide o dialektické napätie medzi odrážajúcou a odrážanou zložkou“ (tamže. s. 423).
Podstatou subjektu, ktorý vnáša Lenin do svojej teórie odrazu je dialektizácia, na čo Krausová upozorňuje a potvrdzuje túto axiómu aj Oskar Čepan vo svojom diele „Stimuly realizmu“. Navyše ho obohacuje o pojem „estetický materializmus“, ktorý tiež pochádza z filozofických škôl Marxa a Lenina. Estetický materializmus zužuje obraz sveta a ponúka nám výsek skutočnosti, ktorý je adekvátny pojmu a zároveň prívlastku „socialistický“.

Tri otázky socialistického realizmu 3.časť

Dôležitým upozornením alebo postrehom sa stáva to, že takmer všetko „staré“ je nepravdivé (nesprávne) a všetko „nové“ je pravdivé (správne), čo komplikuje hodnotovú orientáciu v literatúre aj v lit. vede.

Tri otázky socialistického realizmu 2.časť

V mnohých dielach soc. realizmu sa rieši problém cirkvi a kresťanstva. Trend je vždy (väčšinou) rovnaký. Kresťanstvo a cirkev sú spochybňované. Na svetle sveta sa pertraktujú neresti cirkevných hodnostárov, hriechy minulosti, ktoré cirkev spáchala a demonštruje sa nepotrebnosť cirkvi ako takej.

Tri otázky socialistického realizmu 1. časť

René Bílik (1960). Môžeme nájsť jeho štúdie najmä v časopise Slovenská literatúra, kde ich uverejňuje už od roku 1987. Je autorom diela „Interpretácia umeleckého textu“ (2009). Zaoberá sa najmä literatúrou po roku 1945, teóriou lit. procesu, teóriou literatúry a lit. pre deti a mládež. V súčasnosti pôsobí na Trnavskej univerzite.

Komunizmus pána Klimáčka

28. november 2008 bol pre bratislavské Divadlo Aréna slávnostný. Uskutočnila sa tu premiéra „dokumentárnej“ hry „Komunizmus“. Napísal ju bývalý „komunistický“ dramatik Viliam Klimáček, v hlavných úlohách sa predstavil bývalý „komunistický“ herec Juraj Kukura a bývalá „komunistická“ herečka Zdena Studenková, réžiu mal mladý reprezentant českej divadelnej kultúry „ze Slovenska“ Martin Čičvák. Pán Klimáček hru napísal na objednávku, na námet Juraja Kukuru, ktorému svoje dielo aj venoval.