JOSÉ MARTÍ

Martí a marxizmus

V súvislosti s revolučnými udalosťami, ktoré sa odohrávali v Európe, a ktoré sa zo starého kontinentu šírili do ďalších častí sveta nevynímajúc ani Latinskú Ameriku, je prínosné venovať sa otázke vzťahu José Martího k marxizmu. Marxizmus predstavuje myšlienkový prúd, ku ktorému sa ďalšie revolučné aktivity na Kube a v Latinskej Amerike hlásili, a ktorý dodnes utvára sociálny boj v tomto regióne. Navyše, otázka vzťahu Martího myslenia a marxizmu sa otvorila s prihlásením sa Kubánskej revolúcie k socializmu. Ako teda vnímal José Martí Karla Marxa? Kde možno nájsť prieniky oboch myšlienkových tradícií? A naopak, v čom sa rozchádzajú?

Rozdiely medzi myslením José Martího a Karla Marxa sú determinované geografickou oblasťou a kultúrnym prostredím, v ktorých sa pohybovali. Martího tvorba spadá do obdobia, kedy Európou v plnom nasadení „mátožilo strašidlo komunizmu“, a kedy tieto myšlienky začínali prenikať do Latinskej Ameriky. V Rusku sa schyľovalo k veľkej socialistickej revolúcii, ku ktorej sa v latinskoamerickom regióne prihlási José Carlos Mariátegui a celá generácia autorov zoskupených okolo časopisu Amauta. Reflektujú imperialistický charakter kapitalizmu, z ktorého jediným východiskom je socialistická revolúcia. Už nestačí republikánsky rámec, v ktorom sa budú občiansky riešiť spory v spoločnosti. Nevyhnutná je opäť revolúcia. Na Kube rezonuje v tomto období hnutie univerzitnej reformy šíriace sa z Argentíny. V spojitosti s udalosťami v Rusku a v Argentíne, vznikne i tu komunistická strana, ktorá sa okrem marxistickej tradície hlási práve k José Martímu. Kubánska revolúcia (1959) odvodzovala svoj politický program z myšlienkových východísk José Martího. Avšak zloženie členov hnutia 26. júla bolo heterogénne. Neskoršie udalosti na medzinárodnej politickej scéne (diverzná a teroristická činnosť Spojených štátov, invázia v Zátoke sviní, karibská kríza), ako aj kroky nevyhnutné k splneniu programu revolúcie (agrárna reforma, znárodnenie strategických podnikov, odňatie vlastníctva pôdy a zrušenie podnikateľskej činnosti zahraničným investorom na ostrove a pod.) urobili Kubánsku revolúciu socialistickou. Prepojila sa v nej martíovská revolučná tradícia s nevyhnutnosťou aktualizácie do nového storočia. Okrem iného, Kubánska revolúcia priniesla na scénu práve otázku, kde nájsť styčné body oboch myšlienkových rámcov a ako ich vzájomne prepojiť. Táto oblasť záujmu otvára dodnes mnohé rozmery uvažovania.

Hľadanie prienikov Martího a Marxovho prístupu nie je hľadaním totožnosti oboch rámcov uvažovania. „Veď celé Marxovo chápanie nie je doktrína, ale metóda. Neposkytuje hotové dogmy, ale oporné body pre ďalšie skúmanie.“ [1] Martí nie je marxizmom inšpirovaný, ani ho výrazne vo svojom diele nereflektuje. Viac ako stúpencom marxizmu, je dedičom osvietenstva. Verí v novú formu vlády, ktorú nachádza v republikánskom zriadení. Napriek tomu nemôže zostať chladným voči udalostiam, ktoré sa okolo neho dejú. Počas jeho pobytu v New Yorku sa konajú veľké robotnícke štrajky. V roku 1889 sa už 1. máj ako dátum robotníckych manifestácií pripomína i na Kube. Martí sám korešpondoval s autormi, ktorí mali blízko k socialistickým ideám, podnecoval ich v štúdiu sociálnych problémov a pochvalne sa vyjadroval k nepokojom, ktoré vyvolávali. 29. marca 1883 pri príležitosti Marxovej smrti uverejnil článok v argentínskom La Nación, v ktorom oceňoval osobnosť a prínos Karla Marxa. „Pretože sa postavil na stranu slabých, zasluhuje úctu. (…) Viď táto veľká sála, ovládaná odkazom istého neoblomného reformátora, združovateľa ľudí rozličných národov a neúnavného a priebojného organizátora. Internacionála bola jeho dielom. Prichádzajú ho uctievať ľudia všetkých národov.“[2] Pre Martího nebol Marx len obrovským hýbateľom európskych robotníkov. Podľa Martího slov, hlboko videl príčiny ľudskej biedy a ľudských osudov. Ako píše v liste, bol to človek živený túžbou robiť dobro [3]. Hoci Martího myslenie nie je priamo inšpirované marxistickou tradíciou ani nesleduje marxistickú dialektickú metódu, Martí vníma sociálne vrenie na starom kontinente, sleduje udalosti v Amerike, a reaguje na ne v súvislosti s okolnosťami, ktoré formujú jeho bezprostredné geografické prostredie. Z myšlienkového odkazu oboch autorov možno vyvodiť niektoré spoločné črty, o ktorých svedčí i Martího náklonnosť prejavená v spomínanom článku. Toto tvrdenie podporuje aj A. H. Dávalos: „Marx študoval spôsoby nastolenia sveta na nových základoch a zobudil spiacich učiac ich ako zbúrať piliere starej spoločnosti. A kto sa stal vodcom tabakových robotníkov z Tampy a presadzoval nezávislosť Kuby ako potreby kontinentálneho a všeobecného charakteru, obsiahol nevyhnutne vo svojom politickom svetonázore sociálnu a medzinárodnú otázku.“[4] Kubánska revolučná strana vznikla práve v Tampe a Cayo Hueso, prihovárajúc sa robotníkom tamojších tabakových tovární. Jej program obsahoval záujmy najchudobnejších spoločenských vrstiev, vrátane formujúcej sa robotníckej triedy. Keďže Martí nutne reaguje na sociálne a politické problémy jeho okolia, nie je prekvapivé, že ústredným cieľom jeho snáh je dosiahnutie kubánskej nezávislosti. Martí neaplikuje dogmy vytvorené na starom kontinente, ale hľadá americké autentické korene uvažovania a reflektovania reality s cieľom prakticky ju ovplyvňovať. Nerobí teda to, čo vyčíta Engels mnohým Európanom, ktorí prichádzajú do Ameriky. Podľa jeho mienky sa totiž, „mnohí tamojší Nemci dopustili vážnej chyby, keď sa pokúsili – zoči-voči mohutnému a preslávenému hnutiu, ktoré sami nevytvorili – urobiť zo svojej importovanej a nie vždy správne chápanej teórie akúsi samospasiteľnú dogmu a strániť sa akéhokoľvek hnutia, ktoré táto dogma neprijala. Naša teória nie je dogma, ale výklad vývojového procesu, a tento proces zahŕňa po sebe nasledujúce fázy.“[5] Vývojový proces na Kube sa líši od historických reálií na starom kontinente. Martí preto nemôže vnímať a reagovať vo svojom okolí javy, ktoré mu nie sú v tomto období ešte vlastné. Do značnej miery však načrtáva neskoršie sociálne problémy svojho kontinentu, keď sa zmieňuje o expanzívnom politickom a ekonomickom smerovaní Spojených štátov, rasizme a autentickom ponímaní Ameriky.

Spoločnú črtu Marxovho a Martího uvažovania o spoločenskej realite objavujeme na poli zdôrazňovania praxe. Marxova téza, že „filozofi svet len rozlične vysvetľovali, ide však o to, zmeniť ho“[6] nachádza svoj ekvivalent v Martího akcente na praktickú rovinu vyjadrenú okrem iného i slovami „konanie je lepším spôsobom hovorenia“. Takýmto adekvátnym konaním sa stala revolúcia, ktorá v oboch tradíciách neznamená len jednoduchý spôsob nastolenia spoločenskej zmeny v zmysle účinnej cesty dosiahnutia cieľa. Povedané Marxovými slovami: „len v revolúcii sa môže revoltujúca trieda zbaviť všetkej starej špiny a stať sa schopnou založiť novú spoločnosť.“[7] Takisto Martí chápe potrebu boja za slobodu, keď zdôrazňuje, že ľudia prechádzajúc bojom nadobúdajú schopnosti pre jej udržanie, teda schopnosti potrebné k vytvoreniu novej spoločnosti. Z inklinácie k praxi pramení kritický postoj voči európskej idealistickej filozofii. Odmietanie špekulatívnej metafyziky a vzťahovanie filozofie na reálne dejiny je tak vlastná obom autorom, aj keď ju nachádzame v odlišnom spracovaní. U Martího sa objavuje tiež výrazná stránka jeho uvažovania stelesnená v antiimperialistických myšlienkach. Stupňujúce sa varovania pred imperialistickou hrozbou s priamym poukazom na monopolistický kapitál by sa dali považovať za konkrétny príklad stávajúcej dominancie monopolistického kapitálu a teda formy medzinárodného imperializmu, ktorú rozpracovali V.I. Lenin a R. Luxemburgová. Vo svojich prácach sa Martí identifikuje s robotníckym problémom a akceptuje metódy robotníkov na oponovanie voči nespravodlivosti „pánov“. Žaluje obchodnú tyraniu stelesnenú vzrastajúcim vplyvom monopolov a odsudzuje katastrofálne spoločensko-ekonomické dôsledky, ktoré spôsobujú. Podľa Martího, „monopol sedí ako nezmieriteľný gigant na bráne všetkých chudobných.“[8]

Uvedomelá a celostne vypracovaná Martího antiimperialistická vízia je však čiastočne v rozpore s jeho myslením o spoločenskej realite hispánskej Ameriky, ktoré systematicky vylučuje konflikt sociálnych tried. Jednota, ktorú tak vo svojom celoživotnom diele zdôrazňuje, mu bráni vidieť triedne záujmy. Tie by prípadný revolučný boj za nezávislosť roztrieštili, boli by škodlivé pre ciele revolúcie, a tak verí, že všetky spoločenské rozdiely a sociálne boje, ktoré môže sám sledovať najmä v Spojených štátoch, vyrieši republikánske zriadenie. Interpretáciu tohto aspektu Martího diela ponúka Roberto Fernández Retamar vo svojej štúdii Martí y su (tercer) mundo (Martí a jeho (tretí) svet). Retamar vysvetľuje, že Martí možno marginalizuje problém triednych bojov v kubánskom národnom prostredí zo zjavných strategických dôvodov. Martího hlavnou úlohou bolo dosiahnuť nezávislosť Kuby a ako často pripomínal, táto misia nemohla byť splnená bez harmonickej súhry všetkých Kubáncov. Chápal, že daný historický okamih vyžaduje konsolidáciu širokého revolučného hnutia národného charakteru, ktoré spájajúc sily všetkých, bude disciplinovaným vyjadrením vôle celého ľudu pripraveného oponovať cudziemu agresorovi. Tomuto duchu zodpovedal i program Revolučnej strany Kuby (Partido Revolucionario Cubano), ktorá mala spájať ľudí všetkých sociálnych podmienok. Retamarova interpretácia napokon spočíva v tvrdení, že národná jednota predstavuje síce u Martího akúsi posadnutosť, ale nie je príčinou, prečo jeho myslenie marginalizuje problematiku triedneho boja. Martího mlčanie sa podľa neho riadi dôvodmi, ktoré nie sú strategické, ale principiálne. Martí je hlboko presvedčený o životaschopnosti spoločnosti založenej na citoch lásky, v ktorej spoločenské rozdiely strácajú svoj antagonistický charakter. Túto vieru v silu lásky nemožno v jeho diele opomenúť. Podľa Martího, voči nenávisti, čo rozdeľuje, sa musí postaviť láska, čo blčí a spája. Práve jeho viera v lásku mu bráni analyzovať spoločnosť v antagonistických pojmoch. Primárnym je preňho človek a ľudská schopnosť milovať. Nič nie je teda podivné na tom, dodáva Retamar, považovať triedny boj za historickú silu založenú na nenávisti.[9]

Martího mlčanie o triednom boji nemožno považovať za taktický krok, ktorý by zodpovedal predstave prvotnej demokraticko-buržoáznej revolúcie s cieľom dosiahnutia nezávislej republiky, v ktorej by sa neskôr vyhrotili triedne protiklady a smerovala by k socialistickej revolúcii. Pre Martího socializmus nikdy netvoril politickú alternatívu. Jeho kritika kapitalistického systému ho neprivádza k zrušeniu, k odstráneniu tohto spoločensko-ekonomického poriadku, ani k plánovaniu poriadku odlišného. Ako poukazuje Raúl Fornet-Betancourt, viac ako k triedam a systémom sa Martí viaže na ľud. Možnosti ľudského zlepšenia sú koreňom jeho budúcej nádeje na revolúciu, ktorej plodom bude spoločnosť bez nenávisti, kde sa rozpory budú riešiť demokratickou a mierovou cestou. Ak píše, že „tento svet je hrozný; vytvorme iný svet!“[10], tento nový svet nevidí v socializme. Nový svet, ku ktorému vyzýva, bol už preňho prinajmenej teoreticky dobytý v podobe demokratickej republiky. Triedny boj ho stavia pred dilemu, ktorou nie je kapitalizmus verzus socializmus, ale monarchia alebo republika. Násilné strety tried, ktoré sleduje, sa mu javia ako typický produkt monarchistických štátov, ktorým sa vyjadruje stupeň politického rozkladu dosiahnutého v týchto štátoch a potreba prekonať ich. V Martího poňatí je najdokonalejším prekonaním monarchistického štátu práve demokratická republika. Problémy monarchie nemôžu prežiť v republike. Zoči-voči slobode, rovnosti a bratstve musia zmiznúť všetky protirečenia starého poriadku. Takáto interpretácia je dôsledkom pozorovania situácie na Kube. Avšak otázkou zostáva, ako Martí zdôvodní sociálne boje, ktoré zúria v období jeho života v Spojených štátoch? V tomto prípade ide podľa Martího o jasný príznak rozporu demokratického života. Republika sa ním oslabuje a hrozia jej zlá monarchie, ktoré ju môžu zničiť. Republikánsky poriadok slabne a stáva sa neschopným pre lakomstvo bohatých, ktorí v nenásytnom prahnutí po majetku oživili nespravodlivý sociálny poriadok. Triedny boj, ktorý otriasa republikou je opätovným objavením sociálneho konfliktu, ktorý značí, že „pre prehnané uctievanie bohatstva republika upadla bez akýchkoľvek pút k tradícii do nerovnosti, nespravodlivosti a násilia monarchistických krajín.“[11] Martího uvažovanie sa v tejto rovine pohybuje medzi republikou a monarchiou, teda rozlišuje formy vlády, nie spoločensko-ekonomické systémy a princípy ich fungovania, ako je to v prípade marxizmu. Martí nepotrebuje nový spoločensko-ekonomický poriadok, stačí posilniť sily dobra a slobody, aby sa zabránilo pádu republiky a spoločnosť sa vrátila do monarchistických štruktúr. Ideál demokratickej republiky tak nemožno v intenciách uvažovania José Martího považovať jednoducho za strategický cieľ. V jeho ponímaní bol definitívnym politickým stavom, ktorý si želal, aby bol v jeho vlasti nastolený.

Aj keď Martí nebol marxista, nemôže byť považovaný za mysliteľa pevne ukotveného v buržoáznej matrici uvažovania. Rámec svetonázoru buržoázie je preňho priúzky. Ako dodáva Betancourt, jeho kritika sociálnych podmienok vytváraných kapitalizmom aj keď otvorene nesmeruje k zničeniu buržoázneho systému, situuje ho nad jednoduché reformistické ideály prezentované inými americkými filozofmi jeho doby.[12] Martí nesúhlasí s buržoáznym myslením dominantných skupín, pretože jeho reflexia vychádza z ašpirácií utláčaných skupín. Pričom ale keď hovorí o utlačovateľoch a utláčaných, nemá na mysli buržoáziu a proletariát, ale kolonizátorov a kolonizovaných. Martí je na strane kolonizovaných, teda na strane indiánov, mesticov ako i kreolských buržoáznych tried. Zrušenie koloniálneho útlaku je úlohou spojeného ľudu, ktorý prekonávajúc triedne rozdiely sa vrhá do vojny za národné oslobodenie. Konsolidácia záujmov rôznych sociálnych skupín je zabezpečená demokratickými štruktúrami republiky. „Dialektika boja, vyjadrovanie antiimperialistického násilia kolonizovaných je integrované, tak ako očisťujúca oslobodzujúca sila, v dialektike víťaznej lásky, ktorú musia opísať sociálne vzťahy vnútri republikánskeho života.“[13]

Martího myslenie sa tak nerozvíja na báze triednej ideológie. Sústredí sa na záujmy trpiacich, tých, ktorí predstavujú to najautentickejšie amerického pôvodu, tých, ktorí zároveň najbrutálnejším spôsobom pociťujú jarmo koloniálneho vykorisťovania. Hoci však Martí rozpoznáva, že situácia amerických más je politickým problémom motivovaným koloniálnou závislosťou, ktorá sa nevyrieši volaniami po morálnom uvedomení kolonizátorov, ale len otvorenou vojnou – revolučným bojom proti panujúcemu systému, v prístupe k sociálnemu problému vnútri národného kontextu, neaplikuje rovnaký princíp radikálnej demarkácie záujmov. Uchyľuje sa k etickým hodnotám láskavosti ľudskej prirodzenosti, keď považuje spoločenské problémy vnútri republiky za morálne problémy. Ich riešenie nespočíva teda v zmene politického systému, ale vo vytvorení morálneho vedomia, štedrej a spravodlivej harmónie, bez rozdeľovania sa v záujme všetkých. Na túto nerovnováhu v Martího myslení poukazujú viacerí latinskoamerickí autori (už spomínaní Betancourt, Retamar a i.)

Napriek tomu, že Martí nereflektoval triedny boj a nezachytil sociálne smerovanie svojej doby, ktoré vrelo najmä na starom kontinente, no začínalo sa šíriť i v Latinskej Amerike, položil základy revolučnej tradície na tomto kontinente. Nie náhodou sa na Martího odvolávali ďalšie vlny revolučných bojov na Kube, inšpirované práve marxizmom. Martí zdôrazňovaním autentickosti, jednotnosti a okrajových východísk stelesnených ľudskými skúsenosťami tých najbiednejších a najpočetnejších más obyvateľstva sa stáva aktuálnym aj pre súčasnosť.

Prehovory k súčasnosti

Je nemožné navštíviť Kubu a nestretnúť sa s José Martím. Jeho osobnosť je prítomná azda na každej ulici, na námestiach, vo veľkých mestách i na vidieku. K návštevníkom prehovára skrz zhudobnené verše, ktoré si pospevujú skupinky domácich obyvateľov na Malecóne alebo sa na nás díva z výšky mohutných pomníkov, pamätníkov, sôch. Busty jeho tváre nájdeme takmer na každom úrade alebo verejnej budove. José Martí prežíva v kubánskej tradícii a Kuba je naň právom hrdá. Okrem základov, ktoré položil ďalšiemu vývoju myslenia a literatúry v latinskoamerickom regióne, rezonuje na ostrove dodnes jeho neochvejná láska k tomuto miestu spojená s mravným odhodlaním po šťastí a slobode jeho ľudu. Väčšinu svojho života strávil Martí vo vyhnanstve, ktoré možno ešte väčšmi umocnilo túžbu po domove a lásku k nemu zachytenú v jedinečnej forme literárneho prejavu. Ako píše, „Kuba nás spája, je osudom i žrebom. Dýchame ňou i v dome cudzincovom. Kuba je tvojím srdcom, mojím nebom. Kuba je v tvojej knihe mojím slovom.“[14] Je nepredstaviteľné myslieť na Kubu bez Martího. Ktokoľvek by ašpiroval ekonomicky a politicky ovládnuť ostrov, musí svoje záujmy presadiť zachovajúc Martího tradíciu, ba dokonca odvolávajúc sa práve na ňu. V súčasnosti sme neraz svedkami podobného procesu, kedy sledujeme tzv. spoločenskú transformáciu na Kube. Martího dielo sa stáva zdôrazňované, podčiarkujú sa etické aspekty jeho tvorby, akcent na jednotu, marginalizovaných, lásku k všetkým ľuďom bez rozdielu. Akoby táto bezhraničná láska zahŕňala aj lásku k zahraničnému kapitálu, ktorý sa rovnakými spôsobmi, na aké upozorňoval už Martí, dnes opäť hlási k slovu.

Martí nie je prítomný len na Kube, ale v celej „jeho“ Amerike. Mnohé zo základných línií „martíovského“[15] uvažovania si našli rozvinutie v tvorbe ďalších latinskoamerických autorov. Dôraz na autentickú filozofickú a kultúrnu tradíciu a odmietanie importovanej kultúry objavujeme v prvej polovici 20. storočia v diele peruánskeho marxistického filozofa José Carlosa Mariáteguiho. Mariátegui a generácia autorov zoskupených pri časopise Amauta posúva Martího uvažovanie o „ich Amerike“, keď mu dáva revolučný socialistický rámec. Socializmus, o ktorom píše, a za ktorý bojuje J. C. Mariátegui, je autentickým činom a heroickým výtvorom. Musí podľa neho dostať život s „našou vlastnou realitou, naším vlastným jazykom.“[16] Mariátegui vyzýva na vytvorenie indo-amerického socializmu. Zdôrazňuje autentické kultúrne pramene príznačné pre latinskoamerický región. Rovnako ako pre Martího, hoc ešte v bojoch za nezávislú republiku, i pre týchto autorov zostáva významnou črta vlastnej identity, vlastných dejín a hľadanie toho „amerického“, čo mnohí nachádzajú v pôvodných kultúrnych zvykoch indiánskeho obyvateľstva, a čo sa napokon snažia aktualizovať k pomerom prináležiacim ich dobe.

Samotný dôraz na pôvodnú americkú tradíciu v sebe obsahuje okrajové spoločenské východiská. Oficiálne spoločenské kruhy sú poznačené vysokou mierou rasizmu. Prežíva predsudok prvých kolonizátorov o primitivizme indiánskej kultúry. Indiáni sú postavení na okraj spoločnosti. Spolu s černochmi a mesticmi tvoria najpočetnejšiu a najviac vykorisťovanú časť obyvateľstva. S formovaním robotníckej triedy budú práve tieto spoločenské vrstvy tvoriť jej väčšinovú základňu. Martí stojí na okraji, na strane najviac utláčaných, najbiednejších obyvateľov, na strane indiánov, černochov a mesticov. Vykorisťovanie kolonizácie sa aj po revolúcii nezávislosti premietne do vykorisťovania námezdne pracujúcich, ktorých budú opäť tvoriť rovnaké skupiny populácie Latinskej Ameriky. Dosiahnutie nezávislosti, ako poukazujú už spomínaní Mariátegui, Mella, Baliño ako i Agosti a ďalší, neprinieslo slobodu pre marginalizovaných. Revolúcie nezávislosti takmer vôbec nebrali do úvahy záujmy týchto skupín obyvateľstva. Za maskou nezávislosti, napokon tak ako to anticipoval aj Martí, prišli do Latinskej Ameriky noví kolonizátori – anglickí a americkí bankári a priemyselníci. Najmä z indiánov, černochov a mesticov sa stali prostriedky kapitalistickej produkcie, keď boli húfne najímaní na práce v baniach, továrňach a na plantážach. Práve preto oživia martíovskú tradíciu komunistickí intelektuáli – Baliño, Mella, Mariátegui, neskôr sa k nemu prihlási Castro, Guevara, Sánchez a ďalší – tí, ktorí sa znova postavia na stranu marginalizovaných, a nájdu inšpiračný zdroj v Martího odkaze.

Marxistickí politici, filozofi alebo revolucionári bojujúci za nastolenie socializmu v týchto krajinách nachádzajú u Martího ďalšiu výraznú črtu, ktorou je antiimperialistické varovanie. Martí prezieravo sleduje snahy severoamerického suseda a vystríha krajiny Latinskej Ameriky pred jeho záujmami, ktoré sa začínajú presadzovať so stále väčšou intenzitou. Jeho opakované upozornenia na tento jav sa ukazujú pravdivými so vstupom Spojených štátov do vojny za nezávislosť Kuby a neskôr sa prejavujú vmiešavaním sa do politických záležitostí aj iných krajín Latinskej Ameriky, nevynímajúc početné vojenské intervencie. Diktatúra Fulgencia Batistu, proti ktorému sa postavil neskôr Fidel Castro s hnutím 26. júla, bola tak ako aj všetky predošlé kubánske vlády podporovaná Spojenými štátmi. Revolučný boj v polovici 20. storočia je bojom za autentickú identitu Ameriky, za práva tých najbiednejších Američanov, bojom proti imperializmu stelesneného v regióne politikou Spojených štátov. Už nie je bojom za nezávislosť od nadvlády španielskej koruny, ale bojom za oslobodenie sa od nového kolonizátora, ktorý si na seba vzal masku slobody a demokracie. Tieto základné črty sociálne boje (nielen na Kube, ale aj v ostatnej Latinskej Amerike) nachádzajú v diele José Martího, keď ich uplatňujú v marxistickom rámci. Posúvajú cieľ revolúcie od nezávislosti k socialistickej spoločnosti, pričom zachovávajú prvok spoločný pre Martího i pre Marxa spočívajúci v nevyhnutnosti revolučného procesu nie ako efektívnej stratégie, ale ako jediného spôsobu nastolenia zmeny, v ktorom sa nové formy spoločnosti utvárajú.

Pokým v 20. storočí, bol cieľom sociálneho boja socializmus, dnes sa hovorí všeobecnejšie o inom „lepšom“ svete. Tento pojem nevylučuje možnosť, že socializmus takýto iný „lepší“ svet ponúka, no ani nestanovuje, že jediným iným „lepším“ svetom je práve socializmus. Súčasné sociálne boje značne opúšťajú radikálne revolučné stanoviská, ktoré si osvojili v 20. storočí pod vplyvom marxizmu. Paradoxne, i tu, ako už bolo načrtnuté, zohráva svoju úlohu Martího odkaz. V súčasnosti je táto tendencia zjavná práve na Kube. Ako bolo spomínané, Kubánska revolúcia sa stala socialistickou najmä pod vplyvom vnútorných opatrení novej revolučnej vlády a vonkajších podmienok medzinárodnej situácie. Kuba od začiatku šesťdesiatych rokov nasledovala budovanie socialistickej spoločnosti, pričom hospodársky bola značne podporovaná Sovietskym zväzom. Príbuznosť k ZSSR, ktorá trvala do konca osemdesiatych rokov, býva dnes zdrojom kritiky. Kubánskej revolúcii je vyčítané, že príklonom k Sovietskemu zväzu sa z nej stal neautentický počin. Že teda nesledovala pravé americké korene a tradíciu, ale napodobila ruský vzor socialistickej spoločnosti. Autentickosť a akcent na to americké, čo podčiarkoval už Martí, je tak dnes zdrojom spochybňovania cesty socializmu na Kube. V dnešnom diskurze, ktorý pojednáva najmä o transformácii socializmu na ostrove, vystupuje znova tento argument, ktorý v spojitosti s Martího ideou jednoty dáva široký rámec novému uvažovaniu o inom „lepšom“ svete. Zo spoločenských diskusií vo všeobecnosti sa vytrácajú pojmy ako „revolúcia“, „socializmus“, „triedny boj“, „proletariát“. Kubánska súčasnosť je príkladom podobného prístupu. Napríklad i absencia triedneho boja v Martího diele dnes robí z tohto politika, revolucionára a básnika posla spoločenskej transformácie kubánskeho socializmu. Transformácia kubánskej spoločnosti však nie je ničím iným než likvidáciou socializmu na Kube. Akoby sa napĺňali Martího vizionárske varovania o latentnom spôsobe imperialistických snáh. „Ako so šachovými figúrkami, študujú správanie protihráča z rozličných pozícií – udalosti a ich výsledky. A na každú možnú kombináciu majú pripravenú hru. Vedie ich vždy pohlcujúca túžba, kolobeh tohto ozrutného stroja pokračuje – získavať: zem, peniaze, príspevky, guáno z Peru, štáty severného Mexika.“[17] Antiimperialistické varovania José Martího sú dnes rovnako aktuálne, ako boli za jeho života, alebo v polovici 20. storočia.

Martí je tak živý i v súčasných diskusiách. Nielen jeho antiimperialistické vyjadrenia, ale najmä revolúcia, ako niť spájajúca jednotlivé aspekty tvorby, vytvorila základ pre ďalšie revolučné aktivity na americkom kontinente. V slede historických udalostí možno tvrdiť, že Martí preberá motívy prvých bojovníkov za nezávislosť latinskoamerických štátov, no sám ich kultivuje a dáva im podobu schopnú prežiť v 20. a v 21. storočí. Upozorňuje na autoritárstvo militaristických vodcov revolúcií nezávislosti v iných latinskoamerických krajinách, vidí jeho nebezpečenstvá i v kubánskom prípade, a tak okresáva ideu nezávislosti, keď jej dáva nový cieľ – demokratickú slobodnú republiku. Martí je v tomto zmysle osvietenským duchom, ktorému zodpovedá uvažovanie z konca 18. storočia v Európe. Na strane druhej však postihuje mnohé z reality vlastnej krajinám „tretieho“ sveta, špeciálne Latinskej Ameriky, ktoré ho robia aktuálnym i v súčasnosti. Martího dielo sa stalo základom revolučného myslenia na kontinente, ktoré neskôr prevzalo marxistický rámec uvažovania, sledovalo socialistickú revolúciu a socializmus. Revolúcia nemôže byť odtrhnutá od Martího tvorby, pretože sú ňou pretkané jeho básne, eseje, články aj súkromná korešpondencia. Nie je náhodou, že sa k jeho tradícii prihlásili radikálne ľavicové prúdy v kubánskej spoločnosti. Rovnako ako nie je náhodou, že Martí je dnes od Kubánskej revolúcie, ktorá nastolila socializmus, odtŕhaný, keď sa zvýrazňuje etická rovina jeho myslenia.

Faktom je, že Martí podčiarkuje integritu človeka, ktorá preniká nielen intelektuálnou kapacitou, ale taktiež emóciami a jeho vôľou orientovanou na konanie, ktoré prináša zmenu. Myslenie, čin, cit a sklon k službe sú v ľudskej prirodzenosti vždy prítomné. Tak isto možno povedať, že tieto aspekty sú prítomné i v tvorbe latinskoamerických autorov, ktorí sa sústredili na konanie smerujúce k spoločenskej zmene. Nielen ekonomické pravidlá, racionálne zdôvodnenia a skúsenosti vedú k spoločenskej zmene a teda k revolúcii, ale v neposlednom rade je revolúcia počinom emocionálnym – vedeným túžbou, vášňou a odhodlaním. Takto vidia revolúciu J.C. Mariátegui, H.P.Agosti, ale aj E. Guevara, či samotný J. Martí. V prácach a zameraní latinskoamerických autorov je sklon k emocionálnej stránke ako nevyhnutnej súčasti sociálneho boja zrejmý aj z orientácie na kultúrnu a literárnu oblasť. Martí, Mariátegui, Agosti a ďalší píšu okrem esejí venovaných revolúcii tiež literárne kritiky, uvažujú o autentickej forme kultúry a písomníctva vlastného Latinskej Amerike. Vidia dôležitosť v tvorbe pôvodnej literatúry, ktorá nenasleduje predpísané normy európskych vzorov. J.C. Mariátegui na tieto účely založí časopis Amauta, ktorý združuje autorov snažiacich sa o domácu tvorbu, H.P. Agosti posúva myšlienku ešte ďalej, keď hovorí o novej kultúre, o novej literatúre, ktorá predchádza socialistickú spoločnosť, keď vytvára jej základy už v štruktúrach starého režimu. Literárne pole nemožno vylúčiť zo sociálneho boja, tak ako nemožno, v duchu Martího odkazu, oddeliť filozofiu, politiku, literatúru, umenie či kultúru. Tvoria jednotnú tvár autentickej spoločnosti. Tvoria jednotlivé zložky, ktorými revolučný ideál a nevyhnutnosť revolučného boja súčasne preniká. Neprekvapuje preto, že Martího ťažko zaradiť z hľadiska štýlu tvorby. Martí sa nepotreboval parciálne profilovať ako básnik, filozof, alebo politik. Svoju tvorbu zasvätil revolúcii. Rozličnými spôsobmi zdôrazňoval jej potrebu a vyzýval na jej realizáciu. Prehováral skrz básní, esejí, politických manifestov či referátov v novinách. Slobodu, ktorú požadoval, realizoval sám vo svojej tvorbe. Ako píše Federico de Oníz, „skutočnosť, že Martí je nezaraditeľnou osobnosťou predstavuje základný charakteristický rys nového obdobia, ktoré ním viacej než kýmkoľvek iným začína v hispanoamerickom písomníctve. Nielenže mu patril, bol jeho najväčším tvorcom.“[18] V skutku, myšlienkovým odkazom José Martího končí epocha revolúcií nezávislosti Latinskej Ameriky, kedy Kuba ako posledná zo španielskych kolónií získala nezávislosť. Zároveň však Martího myslenie stojí na počiatku 20. storočia, ktoré požaduje nové revolúcie a nové sociálne boje. José Martí patrí mnohým k svojej dobe, k búrlivým udalostiam 19. storočia, k romantikom nadchnutým národným ideálom. Avšak v neposlednom rade sa jeho tvorba a životný odkaz stal uhoľným kameňom revolučných bojov nasledujúcich storočí.

Dominika Dinušová

Publikované v Studia politica slovaca. Časopis pre politické vedy, najnovšie politické dejiny a medzinárodné vzťahy. Ročník IX. č.2/2016, s. 86 – 113

1. ENGELS, F.: Engels Wernerovi Sombartovi do Vratislavi (Londýn, 11. marca 1895). In: MARX, K., ENGELS, F.: Vybrané spisy v piatich zväzkoch, zv. 5, Bratislava: Pravda 1978, s. 567
2. MARTÍ, J.: Carta de Martí. Nueva York, 29 de marzo de 1883. In: MARTÍ, J.: Obras completas, Vol. 9 En los Estados Unidos. La Habana: Editorial Ciencias Sociales, 1991, s 388,389
3. Tamže, s. 389
4. DÁVALOS, A. H.: Martí y Marx, raíces de la Revolución Socialista de Cuba. In: Revista Cuba Socialista, Rebelion, 4.8. 2016 (online), Dostupné na: http://www.josemarti.info/articulos/marti_marx.html
5. ENGELS, F.: Engels Florence Kelleyovej-Wischnewetzkej do New Yorku (Londýn 28. decembra 1886). In: MARX, K., ENGELS, F.: Vybrané spisy v piatich zväzkoch. zv. 5, Bratislava: Pravda 1978, s. 473
6. MARX,K.: Tézy o Feuerbachovi. In: MARX, K., ENGELS, F.: Vybrané spisy v piatich zväzkoch, zv. 1. Bratislava: Pravda 1977, s. 211
7. MARX,K., ENGELS, F.: Nemecká ideológia. In: MARX,K., ENGELS, F.: Vybrané spisy v piatich zväzkoch, zv. 1, Bratislava : Pravda, 1977, s. 238
8. MARTÍ, J.: Filiación política. El origen del Partido Republicano de los Estados Unidos, La Nación, 6 de noviembre de 1884. In: MARTÍ, J.: Obras completas, Vol. 10, En los Estados Unidos. Escenas norteamericanas I-IV., La Habana: Editorial de Ciencias Sociales 1991, s. 84
9. RETAMAR, : Martí y su (tercer) mundo. In: Ensayo de otro mundo, La Habana, 1967, s. 19 – 60
10. MARTÍ, J.: Un drama terrible. In: MARTÍ, J.: Obras completas, Vol. 11, Escenas norteamericanas III. La Habana: Editorial de Ciencias Sociales, 1991, s. 338
11. Tamže, s. 335
12. FORNET-BETANCOURT, R. : El pensamiento de José Martí. In Ensayistas, 20.8. 2016 (online). Dostupné na: http://www.ensayistas.org/filosofos/cuba/marti/marti8.htm
13. Tamže
14. MARTÍ, J.: Kvety vyhnanstva. In: MARTÍ, J.: Znamenia života. Bratislava: Tatran, 1988, s. 65
15. V súčasnosti pre štúdium martíovskej filozofie jestvuje viacero nadácií, filozofických spoločností zaoberajúcimi sa vydávaním a interpretáciou jeho diela.
16. MARIÁTEGUI, J.C.: Aniversario y Balance. In: Ideología y Políticica. Vol. 13. Lima: Empresa Editora Amauta, 1987, s. 248
17. MARTÍ, J.: Cartas de Martí. In: Obras completas. En los Estados Unidos. Vol. 13. La Habana : Editorial de Ciencias Sociales, 1991, s. 290
18. ONÍZ, F. Antología de la poesía española e hispanoamericana (1882 – 1932). Sevilla: Editorial Renacimiento 2012

Pridaj komentár

Filed under Teória

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s