ONa

V súčasnosti je nám ponúkaných množstvo reprezentatívnych slovníkov a encyklopédií, ktoré by mali zachytávať poklady múdrosti, umenia či histórie. Neraz po nich siahne azda každý. Na jednej strane vypovedajú o ľuďoch a o veciach, ktoré ľudia vytvorili, na strane druhej akoby žili vlastným životom, keď sa samé stávajú artefaktom doby, ktorá ich zrodila. Je dôležité všímať si, čo a v akom rozsahu obsahujú, no ešte zaujímavejší a výpovednejší je nezriedka spôsob, akým ku nám prehovárajú.

Na spôsob, o ktorom chcem hovoriť, sme si už akosi zvykli. Akosi intuitívne vieme, že ak sa chceme bližšie dozvedieť o živote, diele, tvorbe spisovateľky, maliarky, hudobnej skladateľky, filozofky alebo političky, nie je potrebné čítať prvé vety. Ja čítam až tie druhé. Aké až tragicky príznačné je otvoriť francúzsky náučný slovník, vyhľadať meno Simone de Beauvoir a prečítať prvú vetu „celoživotná družka Jeana-Paula Sartra“. O autorke, ktorá nás upozornila na ženu ako „druhé pohlavie“, ako to druhé voči všeobecne platnému prvému mužskému princípu, sa začína písať až druhou vetou. V dejinách práve ona, ako i ďalšie, vystupuje naďalej ako tá „druhá“, ako družka Jeana-Paula Sartra. No nie je to len Simone de Beauvoir. Dejiny umenia používajú rovnaký jazyk. Len čo sa na stránke objaví hrubými písmenami vytlačené meno Fridy Kahlo, hneď za ním sa píše „manželka mexického maliara Diega Riveru a milenka komunistického revolucionára Leva Trockého“, Artemisia Gentileschi – „dcéra Orazia Gentislechi“, Francesca Caccini – „dcéra Giulia Cacciniho“, Gusta Fučíková – „spolupracovníčka a manželka Julia Fučíka“, Manuela Sáenz – „milenka Simóna Bolívara“ a Celia Sánchez? Tá sa do encyklopédií nedostala, no Google má naporúdzi hneď zopár textov s týmto heslom. V duchu podobných hesiel vo veľkých knihách ten prvý nesie názov : „Bola milenkou Castra?“ Nie je teda tak dôležité, čo robila a kým bola, najvýpovednejšou informáciou sa stáva správa o tom, s kým zdieľala posteľ.

Čítať novodobú modernú encyklopédiu sa tak v mnohom môže podobať na Bibliu. Aj v nej nájdeme len „ženu Abrahámovu“, ženu Lótovu“, „ženu Putifarovu“. Niektoré z nich majú šťastie a objaví sa aj ich meno, iné sú len ženou niekoho. Ako dom, polia, stáda oviec, deti, ako majetok prislúchajúci jednému pánovi. Nie je ale smutné, že práve v tomto aspekte nachádzame paralelu medzi mytologickým náboženským textom a modernou encyklopédiou – sekulárnou správou o prítomnosti a minulosti očami súčasníka? Čo sa stalo, alebo čo sa stále deje, keď súčasná spoločnosť pýšiaca sa emancipáciou, slobodou a rovnosťou rodov, vypovedá sama o sebe patriarchálnym jazykom?

Aj dnes, rovnako ako v minulosti ženu treba zaradiť, priradiť ju k mužovi, aby sme ju mohli identifikovať, aby sme o nej mohli vôbec začať hovoriť. Každá žena akoby musela k niekomu patriť, a až vyslovíme tento základný vzťah, až potom môžu začať jej osobné dejiny. Vo vzťahu k verejnosti je takisto život žien zaujímavý najmä skrz pohľad na ich spálňu, súkromie, na ich vzťah k mužovi. V každom ohľade sú v prvom rade dcérami, milenkami, manželkami a matkami, až potom môžu vravieť samé za seba (ak to vôbec môžu). Zdanie rodovo rovnej a slobodnej spoločnosti sa rozpadá nie len pri pohľade na jej dobové svedectvá, ale tiež pri bližšom nahliadnutí k štatistikám, k osobným skúsenostiam, k masovej kultúre pretkanej sexizmom, pornografiou a ďalšími druhmi sex biznisu. Tak ako je žena druhá v intelektuálnom svete, takisto sa ku nej pristupuje vo všetkých oblastiach kultúrneho a ekonomického života. Neviditeľná neplatená práca žien, dehonestácia matky v podobe almužien vyplácaných pod názvom „materská dovolenka“, ktoré umocňujú vzťah závislosti ženy od muža alebo rodiny, či drvivá percentuálna prevaha žien v zamestnaniach s najnižšou spoločenskou prestížou a príjmami, dokladujú patriarchálny charakter súčasnej spoločnosti. Hoci by sa teda mohlo zdať, že žijeme v pokrokovom slobodnom a demokratickom svete, jeho pravidlá sú reprodukciou rodových (a nie len rodových) vzťahov nadvlády a panstva.

Kde sa ale nachádzajú korene takejto podoby spoločnosti? Prečo, napriek tomu, že Európa prešla značným vývojom a feministické hnutie vybojovalo mnohé bitky, ešte stále priam bujnejú nerovné vzťahy medzi rodmi?

Svedectvá spoločnosti, ktoré k nám prehovárajú preneseným jazykom, dopovedajú príbehy našich dejín a ponúkajú otázky, ktoré si bez ohľadu na éru, ktorej prislúchajú, kladieme. Otvorený slovník alebo encyklopédia, prvé a druhé riadky niektorých hesiel, alebo obrazové výjavy, ktoré sa stali za stáročia centrom obdivu tisícok divákov v galériách, zachytávajú nezriedka mimo ich účel, ducha doby. Ak hovoríme o slobode, možno viac ako Locke, Rousseau alebo Mill nám jej podobu priblížil Eugéne Delacroix. Jeho Sloboda, ktorá viedla ľud na barikády je symbolom revolučnej odhodlanosti. Svedčí o udalostiach, vo víre ktorých sa do našich životov a diskurzu sloboda dostávala. Dnes je azda jednou z najsklonovanejších hodnôt našej civilizácie, ktorú máme potrebu za každých okolností a všetkými prostriedkami machiavelovsky presadzovať naproti ďalším hodnotám, ktoré ľudstvo vytvorilo. Naša sloboda je začiatkom a koncom šťastia, je nevyhnutnou požiadavkou každej spravodlivej spoločnosti, v ktorej sa jedinec môže plnohodnotne realizovať. Naša sloboda, sloboda detí francúzskej revolúcie a osvietenskej spoločnosti, sa stala symbolom nového sveta založeného práve na nej. Delacroixova Sloboda – krásna obnažená žena s frýgickou čiapkou, s extázou v tvári, ktorú si prepožičala od jej predchodkýň – mýtických svätých Katarín a Teriez, svetlo uprostred temnej scény presiaknutej smrťou. Delacroixova sloboda je matkou scény, do ktorej ale sama nepatrí. Je jedinou ženou na obraze, no svojou mýtickou podobou z neho vystupuje. Predstavitelia všetkých spoločenských tried sú vyobrazení ako muži. Sloboda ich telá prekračuje, tí živí nasledujú jej plápolajúcu vlajku, odhodlaní hoc i zomrieť pre vznešený ideál. Hoci sa teda naša pozornosť sústreďuje práve na krásnu ženu, ona sama zostáva zo scény sociálnych bojov vylúčená. Tak ako napokon ani ženy nepatrili do obrazu buržoáznej „slobodnej“ spoločnosti, keď ich požiadavky boli gilotínované spolu s Olympe de Gouges. A tak je na mieste pýtať sa, či patria do scény sociálnych bojov dnes. Aj my sme predsa dediči tejto podoby Slobody, aj my ju vehementne presadzujeme a násilím vyvážame všade tam, kde by o ňu nestáli. O čo sme neraz iní ako stredovekí kolonizátori, ktorí so zdvihnutým krížom vraždili enklávy neveriacich Indiánov? O čo je naša Sloboda iná než dogmatické tmárstvo kňazov? O čo je novodobý osvietenský náučný slovník (aspoň v tomto aspekte) ústretovejší k ženám než Biblia?

Nepopierajúc fakt, že sa mnohé zmenilo a zmiernilo, dodnes existuje v našej spoločnosti rozdelenie, ktoré implikuje formy vylúčenia. Ešte stále existujú muži a ženy, ešte stále je platný heterosexuálny model spoločnosti, ešte stále sú ženy tým „druhým“, čo prislúcha mužom. Tovarové kapitalistické vzťahy nie sú v protiklade k patriarchálnym princípom, práve naopak. Sú živnou pôdou pre umocňovanie rozdelenia, pre uniformitu, aj keď sa hrdia práve „slobodou“, ktorá pripúšťa inakosť. Mohlo by sa na prvý pohľad zdať, že odstránením kapitalistických vzťahov sa odstránia aj rodové rozdiely, že sa otvoria brány inakosti, že si ju navzájom doprajeme a že našu súčasnosť a tradíciu obohatí. Myslím však, že aj keď je zrušenie týchto súkromnovlastníckych vzťahov prvým krokom k uskutočneniu rodovo rovnej spoločnosti, cesta k jej realizácii je dlhšia. Rodová emancipácia je nemožná v daných vzťahoch nadvlády a panstva, ktoré zasahujú do všetkých oblastí života, no zároveň nie je možné očakávať samozrejmú zmenu so zmenou spoločensko-ekonomického poriadku.

Po víťazstve kubánskej revolúcie v roku 1959 vznikli programy na etablovanie žien v spoločnosti a odstránenie machizmu a patriarchálnych prejavov. Bolo založených niekoľko inštitúcií, ktoré mali podporu nového spoločensko – ekonomického poriadku, no napriek tomu sa niektoré témy súvisiace s rodovou rovnosť problematizovali oveľa neskôr v procese vývoja spoločnosti. Napriek vznešeným cieľom a úspechu v mnohých oblastiach, Ernesto „Che“ Guevara, jeden z najslávnejších priekopníkov kubánskej revolúcie, snažiac sa vyzdvihnúť prínos žien v partizánskych bojoch v horách, vo svojich Pasážach z gerilovej vojny píše : „…videli sme veľmi dôležité osobnosti Hnutia v meste, medzi nimi tri dnešnej Kube veľmi známe ženy: Vilmu Espín, dnes (1961)prezidentku Federácie žien a Raúlovu (Castro Ruz) družku, Haydée Santamaría, prezidentku Casa de las Américas a družku Armanda Harta a Celiu Sánchez, našu drahú spoločníčku vo všetkých momentoch boja.“

Dominika Dinušová