„Daj mi obrázky a ja ti dám vojnu!“

Diskusie okolo konfliktu na Ukrajine v uplynulých týždňoch postupne strácali na atraktivite. Celá situácia sa začínala reflektovať ako regionálny problém. Správy nadobúdali dojem prísľubu mieru a svetová pozornosť sa od Ukrajiny odklonila. Dnes, pár dní po páde civilného lietadla malajských aeroliniek v doneckej oblasti je situácia iná. Internetové siete a svetová denná tlač sú preplnené militantnými vyhláseniami, nepodloženými obvineniami a historicky overenou lacnou propagandou, ktorá vždy účinkuje. Málokto sa pomedzi toľkými správami, ktoré sú už od začiatku roka vysielané a predkladané verejnosti zamyslí nad historickými analógiami podobných konfliktov.

Čo sa ale stane so súčasnou situáciou na Ukrajine, ak sa na ňu pozrieme cez optiku podobných situácií v minulosti? Ako sa robili revolúcie a prevraty v mene „demokracie“ a „slobody“ a ako boli predkladané verejnosti? Dejiny sú dômyselnou učebnicou, ktorá pomáha pochopiť súčasnosť, práve preto sa venuje toľká pozornosť ich prekrúcaniu. Spomeňme niektoré podobné situácie, ktoré nám práve dejiny predkladajú:

Rok 1898 – kubánska vojna o nezávislosť. Španielsko usiluje o udržanie svojej poslednej kolónie v Latinskej Amerike. Kubánci vedení národným hrdinom José Martím bojujú za svoju nezávislosť od vonkajšej mocnosti. Spojené štáty pod zámienkou, že ich občania žijúci na Kube sú vojnou ohrození, pošlú do havanského prístavu pancierovú loď Maine. V prístave kotví od 25. januára. Odrazu, v utorok 15. februára o 21: 40 v zálive havanského prístavu loď exploduje. Výbuch si vyžiada 256 mŕtvych. Ako Spojené štáty tak i Španieli explóziu vyšetrujú, no obe strany dochádzajú k odlišným záverom. Spojené štáty majú okamžite jasného vinníka – je ním Španielsko. V duchu slov politika, vydavateľa a tlačového magnáta Williama Randolpha Hearsta : „Daj mi obrázky a ja ti dám vojnu“, sa rozpútala masívna propagandistická kampaň voči Španielsku. Na základe nepodloženého obvinenia zo zavinenia explózie americkej lode, vstupujú Spojené štáty do vojny o nezávislosť Kuby. Porazia Španielsko a získavajú poručníctvo nad ostrovom. Kto mal záujem na tragédii v havanskom zálive? Nesúvisí táto udalosť s predchádzajúcimi neúspešnými pokusmi Spojených štátov Kubu od Španielska odkúpiť (v roku 1848 za sto miliónov dolárov, v roku 1854 za 120 miliónov dolárov a počas McKinleyho legislatívy za 300 miliónov dolárov)? 

Rok 1933  – Požiar v ríšskom sneme. Dňa 27. februára 1933 je založený požiar budovy nemeckého ríšskeho snemu v Berlíne. Bezprostredne po ňom Adolf Hitler vyhlasuje, že požiar mal byť výzvou ku komunistickému puču. Ďalší deň oficiálna agentúra Preussische Pressedienst (Pruská tlačová služba) napísala, že tento „čin podpaľačstva je najnestvornejším teroristickým činom vykonaným boľševizmom v Nemecku“. Pod zámienkou požiaru prezident Paul von Hindenburg podpisuje mimoriadne dve nariadenia, a to Na ochranu národa a štátuProti zrade a velezradným činom. Na základe nich sú stíhané komunistické organizácie a rozširuje sa okruh zločinov spadajúcich pod trest smrti. Požiar v ríšskom sneme legitimuje nástup nacistickej diktatúry v Nemecku. Podobná metóda je použitá nacistami o šesť rokov neskôr, kedy príslušníci SS preoblečení do poľských rovnošiat zaútočili na dve colnice v Sliezsku a na nemecký vysielač Gliwice. Tieto útoky boli zámienkou pre vpád nemeckých jednotiek na poľské územie, čím sa začala druhá svetová vojna.

Rok 2001 – Pád budov Svetového obchodného centra v New Yorku. V utorok 11. septembra 2001 v ranných hodinách postupne narazia dve unesené civilné lietadlá do „Dvojičiek“ – budov Svetového obchodného centra v New Yorku. Zároveň v ten istý deň tretie unesené lietadlo narazí do budovy Pentagonu a štvrté unesené lietadlo sa zrúti v Pensylvánii. Útoky si vyžiadali 2995 obetí. Udalosti sú sériou teroristických útokov, z ktorých je medzinárodnými médiami a politickými predstaviteľmi USA obvinená arabská skupina al-Káida. Začína sa mediálna kampaň šíriaca presvedčenie o vine arabských militantov. Globálnymi médiami sa šíria titulky viniace Arabov a ešte v ten deň nik na svete nepochybuje o tom, že za útoky je zodpovedný Usáma bin Ládin. Spojené štáty odpovedajú tzv. „vojnou proti terorizmu“ – fašistickým besnením, v ktorom teroristom môže ktokoľvek. V rámci boja proti terorizmu v nasledujúcich rokoch podnikajú vojenské ťaženia do Afganistanu a Iraku a pravidelne sa politicky i vojensky intervenujú do arabských štátov Blízkeho východu. Napokon pre inváziu vojsk na územie suverénneho štátu už netreba ani dôkazy z hrozby „terorizmu“ v podobe fotografií alebo videosnímok, stačí len aby Donald Rumsfeld nakreslil vláčiky so zbraňami, ktorými disponuje iracká vláda. Zároveň a v neposlednom rade sa útoky na „Dvojičky“ stávajú zámienkou pre obmedzenie základných ľudských slobôd, pre hlbšie monitorovanie „podozrivých“ jedincov a ich väznenie bez súdnych procesov. Bol prijatý zákon o patriotizme (USA Patriot Act) a nie len v USA, ale i v ďalších krajinách bola posilnená tzv. protiteroristická legislatíva a rozširované právomoci mocenských zložiek.

Rok 2002 – vojenský puč vo Venezuele. Obrázky z verejnej demonštrácie v Caracase obleteli celý svet, ktorý mal uveriť, že venezuelský ľud odmieta zvoleného prezidenta Huga Cháveza. 12 apríla píše Financial Times, že „nútená rezignácia prezidenta prišla vo chvíli, kedy sa mu postavila skupina vysokých dôstojníkov, keď prezidentovi prívrženci zahájili paľbu do účastníkov veľkej protivládnej demonštrácie čítajúcej 150 tisíc osôb a zastrelili  13 ľudí a zranili viac ako sto ďalších.“ Začala sa globálna masová kampaň poukazujúca na diktátorský násilný režim. Z pár stovák ľudí nahnaných do ulíc vykonštruovali západné médiá masu odporcov Chávezovho mandátu. Puč skončil neúspechom a vyšetrovania ako i svedectvá účastníkov a pozorovateľov situácie dokazujú účasť CIA na jeho zosnovaní.

Rok 2014 – Ukrajina. Po odmietnutí asociačnej dohody s Európskou úniou je odrazu Kyjev plný demonštrantov. Objavujú sa nové politické osobnosti prejavujúce nesúhlas s rozhodnutím prezidenta Janukovyča. Médiami sa šíria správy o obrovskom revolučnom hnutí, ktoré odmieta vládu, pre umocnenie zdania krutej diktatúry tejto vlády sú demonštranti odstreľovaní. Obvinený je kabinet prezidenta Janukovyča, no stále to nestačí. Situácia sa skomplikuje, keď povstalcov odmieta rešpektovať východ krajiny a najmä obyvateľstvo Krymu. Referendum, v ktorom sa jasne vyjadrila drvivá väčšina obyvateľstva tejto oblasti k vôli pripojiť sa k Rusku, je západnými mocnosťami označené za nelegitímne. Anexia Krymu je sankcionovaná, no to nestačí. Búria sa ďalšie východné regióny odmietajúce novú vládu v Kyjeve. Krajina neprijíma vstup západného kapitálu a ten potrebuje akumulovať svoj zisk. Ako poukazuje už Róza Luxemburgová pred sto rokmi, kapitalizmus musí expandovať a práve militarizmus je nevyhnutným zdrojom jeho akumulácie. Do konfliktov na Ukrajine sa húževnato zapája NATO a svetový arbiter demokracie USA súdi počínanie Ruska. Dlhodobo trvajúce nepokoje však nevyvolávajú veľký ohlas, nie taký, aby boli dostatočným spúšťačom otvoreného vojenského konfliktu. A tak treba urobiť viac. Treba zostreliť civilné lietadlo, označiť nepriateľa za vinníka a na základe tejto skutočnosti sa intervenovať v plnej zbroji do celej situácie. Barack Obama to priznáva slovami : „Zostrelenie civilného lietadla spoločnosti Malaysia Airlines by malo byť „budíčkom“ pre Západ.“ Inými slovami povedané, Západ by mal konečne začať vojenské ťaženie proti ďalšiemu nepriateľovi porušujúcemu mier. No kto by spochybnil legitimitu takéhoto vojenského zásahu? Bez vyšetrovania je za vinníka označované Rusko. Svet obleteli fotky amerických pasov obetí (napokon sa zistilo, že občania USA sa na palube lietadla nenachádzali), čierna skrinka je záhadne v rukách separatistov, tí tiež kradnú telá mŕtvych a noviny a televízia sú preplnené spoveďami príbuzných obetí.

Je ohavné, čo dokáže robiť kapitál len za účelom akumulácie svojho zisku. Je ohavné nie len vraždiť, ale nešťastie i prostituovať. Je to ohavné, no propagandisticky stále účinné a tak sme svedkami ďalšej psychologickej hry, ktorá oprávni opäť jedno vojenské ťaženie. Bude sa zbrojiť, ekonomika tak bude rásť a získajú sa nové sféry vplyvu. A to všetko v krásnom humánnom obale – v záujme mieru, slobody a demokracie. Otázkou je, či sme stále ochotní veriť dejinami opakovaným klamstvám, či veríme, že vybojujeme mier so zbraňami v ruke a získame slobodu vraždením a väznením tzv. nepriateľov. Je toto príchuť demokracie alebo pozdvihujúceho sa fašizmu?

Rok 2014 je okrem iného výročím vypuknutia prvej svetovej vojny – imperiálnej kapitalistickej vojny, ktorá si vyžiadala milióny životov. Hoci kladieme vence k pamätníkom, oceňujeme pozostalých po vojnových hrdinoch a predstavitelia štátov pochodujú na miestach tragédií, popri tomto divadle sa rozpútavajú ďalšie imperialistické ťaženia, v ktorých denne hynú milióny nevinných životov. Čo sa teda za tých sto rokov zmenilo? Sociálna veda rojčí o globálnom kapitalizme, o neprehľadnom procesuálnom systéme, postmoderná kultúra a filozofia hovorí o zániku človeka a prehodnocuje hodnoty a pokým sa intelektuáli zapodievajú svojimi „vedeckými“ hrami, vojenské fašistické junty plienia krajiny, vyhladzujú mestá, zostreľujú lietadlá a kapitalistické mocnosti zbroja. Novodobý militarizmus je prejavom medzinárodného imperializmu, monopolného kapitálu, ktorý sme odeli do masky tzv. globálneho kapitalizmu, len aby sme sofistikovane zakrývali jeho pravú prehnitú podstatu. Konflikt na Ukrajine je konfliktom monopolistických veľmocí, konfliktom o sféru ekonomického vplyvu a zároveň blahodarným zdrojom zisku prostredníctvom vojny.

Cornelius Castoriadis hovorí, že problém súčasného stavu našej modernej spoločnosti je v tom, že sme si prestali klásť otázky. Naozaj, sledujúc davy poslušne opakujúce novinárske kačice, frázy a nepodložené obvinenia môžu nasvedčovať o tejto črte súčasného človeka. Je ale práve dnes na mieste zamyslieť sa a spýtať, komu vojnové konflikty vyhovujú? Aký je ich cieľ? Kto na nich profituje? Kto má záujem na destabilizácii Ukrajiny a rozoštvaní Európy? Položme si otázku skôr než vyhlásime vinníka, než ho odsúdime a než so zbraňami napochodujeme v mene pravdy, ktorú sme si vykonštruovali a uverili jej, aby sme zničili ďalšieho pomyselného nepriateľa – Žida, komunistu, „teroristu“, Araba, Rusa …

Dominika Dinušová

Jeden komentár

Filed under Články

One response to “„Daj mi obrázky a ja ti dám vojnu!“

  1. jozef helenin

    plne sa stotoznujem, potrebne je este pridat, ze snaha niektorej krajiny o totalnu nadvladu vzdy skoncila fiaskom ale za aku cenu?
    jozua

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s