David Schweickart – ekonomická demokracia
Inšpirácie socializmom niektorých krajín Latinskej Ameriky[1]
RESUME :
Príspevok sa venuje niektorým otázkam sociálno-politickej situácie v štátoch Latinskej Ameriky so zameraním na Venezuelu a Kubu. Hľadá paralely medzi Schweickartovým modelom ekonomickej demokracie a procesom „socializmu 21. storočia“ vo Venezuele. Dôraz je pritom kladený na oblasť družstevníctva, ktorá je vládou Venezuelskej Bolívarskej Republiky od začiatku 21. storočia značne podporovaná. Prostredníctvom analýzy družstevníctva vo Venezuele sa príspevok zaoberá otázkou aktivít, ktoré by mali viesť k zmene kapitalistických výrobných vzťahov.
—
V súvislosti s uvažovaním o nástupníckom systéme, ktorý vo svojej práci „Po kapitalizme“ opisuje David Schweickart, stojí za pozornosť povšimnúť si vývin spoločensko-ekonomickej situácie v niektorých krajinách Latinskej Ameriky. V súčasnom politickom diskurze sú síce riešenia ekonomickej situácie v daných krajinách považované za spiatočnícke, zaostalé či neefektívne, avšak ak premýšľame o alternatívnom spoločensko-ekonomickom usporiadaní, je prínosné reflektovať úspechy kubánskej revolúcie či aktuálne snahy venezuelskej vlády o formovanie tzv. socializmu 21. storočia.
Po celé svoje moderné dejiny zápasila Latinská Amerika s vymanením sa z nadvlády najskôr španielskych kolonizátorov, neskôr z hospodárskej závislosti na USA. Jednotlivé štáty prechádzajú častými zmenami v oblasti sociálnej či politickej, pričom sa neustále dotýkajú rasovej otázky, hľadania identity a národnej príslušnosti. Aj napriek tomu, že južná a stredná časť amerického kontinentu bola objavená a osídľovaná európskymi prisťahovalcami skôr ako sever, ostala voči svojmu severnému susedovi ekonomicky zaostalejšou. Názory sociológov a historikov na príčiny hospodárskej stagnácie krajín Latinskej Ameriky voči ekonomicky vyspelej Severnej Amerike sa líšia. Môžeme nájsť hneď niekoľko možných vysvetlení.
Mnohí teoretici poukazujú na rozdielne demografické zloženie pôvodného obyvateľstva. Na území Južnej a Strednej Ameriky sa rozvíjali veľké vyspelé indiánske kultúry (Inkovia v Peru, Mayovia v Mexiku, Guatemale, Hondurase, Salvadore, Aztékovia v Mexiku a i.) so svojím vlastným politickým systémom, hierarchizáciou spoločnosti a kultúrnymi a náboženskými osobitosťami. Na rozdiel od toho, v Severnej Amerike nešlo o veľké národné celky zaberajúce široké územia, ale o roztrúsené kmene, ktoré nevytvárali tak zložitú politickú štruktúru. Asimilovanie pôvodného obyvateľstva v južnej a strednej časti kontinentu na nové pomery bolo preto spomalené a omnoho zložitejšie. Rovnako dôležitý je i fakt, že v severnej časti indiánske kmene boli vyhubené, či už násilne alebo neprežili v dôsledku epidémií chorôb, ktoré priniesli so sebou európski kolonizátori. Naopak v Latinskej Amerike nebolo indiánske obyvateľstvo nikdy úplne vyhubené alebo do takej miery potlačené. I tu však môžeme hovoriť o enormnom úbytku pôvodného obyvateľstva. Baktérie, ktoré so sebou Európania priniesli boli ich najväčšou dobyvateľskou zbraňou. Populácia stredoamerických Aztékov a Mayov sa v roku 1650 zmenšila z 25 miliónov na 1,5 milióna. Podobne i populácia Inkov sa zredukovala z 9 miliónov na 600 tisíc. Indiánske obyvateľstvo však naďalej zostáva v Latinskej Amerike prítomným.
Ďalší z faktorov, ktorý mohol zapríčiniť rozdielny vývoj oboch oblastí je povaha kolonizátorov. Kým severná Amerika bola osídľovaná britskými usadlíkmi, ktorí vyznávali protestantské náboženstvo, južnú a strednú Ameriku osídľovali španielski dobyvatelia prinášajúci si so sebou katolícke vyznanie. V duchu katolíckej viery bolo tiež pôvodné obyvateľstvo prevychovávané. Na jednej strane možno pozorovať celkom plynulý, v niektorých oblastiach i nenásilný prechod na katolícku vieru, čo bolo spôsobené niektorými podobnosťami medzi pôvodnými pohanskými predstavami Indiánov a katolíckym vnímaním sveta, na opačnej strane môžeme hovoriť tiež o prispôsobení a skĺbení oboch náboženských pojatí v jednotlivé náboženské kulty spájajúce prvky ako kresťanské tak i pohanské. Tento argument vychádza z predpokladu, že v myšlienkovom duchu protestantizmu sa mohla lepšie vyvinúť kapitalistická spoločnosť.
Iné vysvetlenie sa opiera o rozličné klimatické podmienky a zásobu nerastných surovín a prírodných zdrojov. Ťažba uhlia v Severnej Amerike umožnila industrializáciu a tiež miernejšie klimatické podmienky priniesli rozvoj moderného poľnohospodárstva a priemyslu. Prosperita Južnej a Strednej Ameriky bola založená na ložiskách drahých kovov, ktoré sa do Európy dovážali najmä v 16. a 17. storočí. Tropická klíma ale neumožnila výrazný rozvoj poľnohospodárskej techniky a priemyslu.
Podľa Immanuela Wallersteina príčiny zaostalosti Latinskej Ameriky je treba hľadať „v rozdieloch ako bola utváraná moc.“ Povaha koloniálnej moci ako sa profilovala od 16. storočia nesie so sebou odlišné špecifické črty. Severná Amerika osídľovaná Britmi sa vyrovnala s indiánskym obyvateľstvom tým, že ho vyhubila, preto môžeme hovoriť o európskej spoločnosti formujúcej sa mimo Európy. V Latinskej Amerike sa však formuje spoločnosť tvorená Európanmi a Indiánmi. Španielski kolonizátori sa Indiánov snažili asimilovať k novým podmienkam na rozdiel od Britov, ktorí sa zamerali na ich vyhubenie. Španielski dobyvatelia so sebou priniesli vlastné inštitúcie, byrokratický aparát, moc inkvizície a náboženstva. Naopak anglické kolónie neboli zaťažené podobnou sociálnou štruktúrou. Katolícka cirkev nebola všemohúca a tak nebránila rozvoju racionality. I v obchodnom zameraní autor nachádza rozdiely. Anglické kolónie sa zameriavali na výrobu hotových výrobkov, neposielali do Veľkej Británie len suroviny. To napomohlo rozvoju priemyslu a medzinárodného obchodu. Južná Amerika však zásobovala Španielsko prevažne surovinami a orientovala svoj obchodný styk výlučne na európskeho kolonizátora. Absentoval teda akýsi medzinárodný obchodný trh vo vnútri kontinentu. Odlišná povaha obyvateľstva a charakter spoločnosti sa prejavili i v bojoch za nezávislosť. Španielske kolónie podľa Wallersteina nevyhlásili svoju nezávislosť navzdory európskym vládcom, ale až vtedy, keď moc Európanov vymizla. Tiež sa na oslobodzovacích hnutiach nepodieľali Indiáni, ale len vrstva kreolského obyvateľstva. Oslobodzovacie hnutia v Severnej Amerike boli vedené odlišnou sociálnou skupinou. Na rozdiel od Latinskej Ameriky, kde hnutia viedli obchodníci a intelektuáli.[2]
S narastajúcim vplyvom a ekonomickou vyspelosťou Severnej Ameriky vo zvyšnej časti kontinentu postupne nahrádza španielskych kolonizátorov moc USA (príkladom je kubánska vojna za nezávislosť v roku 1898. Do Španielsko – kubánskej vojny za nezávislosť za nevyjasnených okolností vstupujú Spojené štáty. Vďaka svojej vojenskej presile porazia Španielsko a vyhlásia samostatnosť Kuby, ktorá však v skutočnosti nie je nezávislou a slobodnou, ako je to predstavované, pretože toho istého roku začína americké poručníctvo nad ostrovom. To definitívne spečatí začlenenie tzv. Plattovho dodatku do Ústavy v roku 1903 ).[3]
Po druhej svetovej vojne má ekonomický rozvoj Severnej Ameriky priam zdrvujúci dopad na zvyšnú časť kontinentu. Zmena politiky Trumanovej vlády po rozpade protihitlerovskej koalície má priame dôsledky na vývoj v Latinskej Amerike. Rezolúcia IX. Medziamerickej konferencie v Bogote v roku 1948 požehnala ťaženie proti komunizmu a tak dostávali „zelenú“ vojenské chunty a vlády na čele s vojenskými diktátormi. Vojenské prevraty, ktoré v týchto rokoch zasiahli Kostariku, Peru, Nikaraguu, Kolumbiu a Venezuelu sú dôkazom toho, že po vojne v Európe a Tichomorí opäť USA upriamili svoju pozornosť na krajiny Latinskej Ameriky, a že sa v nich usilujú utvoriť reťaz štátov s autoritárskymi vojensko-politickými režimami, na ktoré by sa mohli v boji proti komunizmu a prípadnej ekonomickej konkurencie Európy spoľahnúť, a ktoré by zároveň bez pochybností rešpektovali ich politickú vôľu.
So silnejúcim vplyvom Spojených Štátov nad oblasťou, v nasledujúcich desaťročiach môžeme pozorovať tiež silnejúci nárast ľavicových hnutí a skupín odporu voči imperialistickej moci USA. Latinská Amerika však doposiaľ zápasí s nedostatočnou zdravotníckou starostlivosťou, negramotnosťou obyvateľstva, detskou úmrtnosťou, rasizmom a hladom. Rozdiely medzi bohatou oligarchiou, ktorá ovláda politiku v krajinách a vlastní prírodné zdroje naproti väčšine chudobných obyvateľov miest a vidieka sa neustále prehlbujú. Dejiny 20. storočia sú tak svedkami bojov za lepšie životné podmienky a sociálnu spravodlivosť. Ide o množstvo pokusov o vymanenie sa z ekonomickej a politickej závislosti na mocnom susedovi. Nie vždy však boli úspešné.
Jedným z príkladov a pre mnohé hnutia pôsobiace v Latinskej Amerike vzorom odporu voči imperialistickému vykorisťovaniu zo strany USA je kubánska revolúcia, ktorá dokazuje, že aj iná organizácia spoločnosti je možná. Napriek podceňovaniu a dehonestovaniu kubánskej revolúcie našimi európskymi a dá povedať „západnými“ médiami, teší sa Kuba popularite, obľube a obdivu zo strany chudobných obyvateľov ostatných krajín Latinskej Ameriky, dokonca je častým cieľom pre emigrantov z Haiti či ďalších ostrovných štátov rozvojového sveta Karibskej oblasti, alebo útočiskom množstva zahraničných študentov. Revolúcia, ktorá zvíťazila roku 1959 sa tohto roku dožíva päťdesiat tri rokov, počas ktorých zápasila s chudobou, hospodárskou izoláciou a vojenskými intervenciami. Po páde Sovietskeho Zväzu sa ocitla takmer na pokraji krachu, no zároveň táto ťažká dlhotrvajúca hospodárska kríza viedla k hľadaniu nových spôsobov ako sa vyrovnať so zahraničným hospodárskym embargom a písať svoje dejiny v úplnej samostatnosti.
Ďalším prejavom narastajúcej nespokojnosti voči politickému nátlaku vyvíjanému z Washingtonu a prehlbujúcich sa sociálnych nerovností v krajine bolo zvolenie Huga Cháveza za prezidenta Venezuely v roku 1998. Ihneď po prevzatí úradu uskutočnil Chávez zvrat v orientácii zahraničnej politiky Venezuely. Novovyhlásená bolívarská republika hlásiaca sa k odkazu Simóna Bolívara naviazala úzke obchodné vzťahy s Kubou. Poskytla Kube hospodársku pomoc (na Kubu prúdia inžinieri z Venezuely, ktorí sa snažia upravovať ropu a prírodné zdroje pre úžitkové využitie, Kuba na oplátku napríklad vzdeláva venezuelských lekárov na svojich univerzitách a kubánski lekári absolvujú stáže vo Venezuele). Venezuela odmietla vojenskú expanziu do Afganistanu, Iraku a Lýbie a napadla režim sankcií OSN. Oživila výzvu Simóna Bolívara k vytvoreniu federácie latinskoamerických štátov tento krát však nie na obranu voči španielskym kolonizátorom, ale na obranu voči tlaku USA (ALBA –Alianza Boliviana para los Pueblos de América) . USA sa rovnako ako v iných latinskoamerických štátoch odmietajúcich poslušnosť Washingtonu snažili situáciu zvrátiť (Kuba, Guatemala, Chile a i.). Dvakrát sa pokúsili mimoparlamentne zvrhnúť Huga Cháveza. Napokon v apríli roku 2002, po ročnom plánovaní sa uskutočnil puč, ktorý mal zvrhnúť venezuelského prezidenta. Tak ako v prípade Kuby, i tu bola akcia naplánovaná CIA.[4] Puč dopadol pre opozíciu neúspešne. Tá sa však odmietala vzdať a tak sa o tri roky neskôr pokúsila prezidenta odvolať prostredníctvom referenda.
Od roku 1998 až do roku 2005 poskytla bolívarská republika vzdelanie takmer miliónu detí z najchudobnejších oblastí krajiny, 1,2 milióna negramotných dospelých ľudí sa naučilo čítať a písať, 250 000 deťom bolo umožnené stredoškolské vzdelanie, ktoré im predošlý režim upieral. Do roku 2003 začali fungovať tri nové univerzitné areály a ďalších šesť bolo otvorených do roku 2006. Čo sa týka zdravotnej starostlivosti, 14 000 kubánskych lekárov založilo v chudobných oblastiach 11 000 miestnych kliník a rozpočet na zdravotníctvo sa strojnásobil. Koncom roku 2003 bolo prerozdelených 2 262 467 hektárov pôdy medzi 116 899 rodín.[5] Rozvoj regiónov pozdvihuje prostredníctvom tzv. „misií“. Príkladom je napríklad Misia Robinson, ktorej cieľom bola snaha poskytnúť základné vzdelanie ľuďom, ktorým starý režim túto možnosť neumožnil (od roku 2005 ďalších približne 1,5 milióna obyvateľov absolvovalo základné kurzy gramotnosti a Venezuela sa tak stala druhou krajinou na kontinente, prvou bola Kuba, ktorá vyhubila negramotnosť), Misia Ribas pripravuje študentov na vysokoškolské štúdium na univerzitách, na ňu nadväzuje Misia Sacre, ktorá poskytuje bezplatné univerzitné vzdelanie.[6]
Okrem zjavných úspechov v emancipácii marginalizovaných skupín obyvateľstva je dôležité poznamenať, že venezuelský program je motivovaný budovaním socialistickej spoločnosti. Od roku 2005 sa vo Venezuele projektuje tzv. socializmus 21. storočia, ktorým chce vedenie krajiny prekonať epochu kapitalistických vzťahov. Prostriedkom pre transformáciu spoločensko-ekonomických vzťahov je ekonomická štruktúra. Vláda venezuelskej bolívarskej republiky sa odvoláva na materiálne chápanie spoločnosti, teda ako píše samotný Marx „Celok výrobných vzťahov tvorí ekonomickú štruktúru spoločnosti, reálnu základňu, nad ktorou sa dvíha právna a politická nadstavba a ktorej zodpovedajú určité formy spoločenského vedomia. Spôsob výroby materiálneho života podmieňuje sociálny, politický a duchovný životný proces vôbec.“[7]
Fundamentálnym aspektom Chávezovej politiky od roku 2004 je masívna podpora vzniku a fungovania kooperatívnych podnikov, ktoré sú spravované samotnými pracovníkmi. Podobne Schweickart, ktorý načrtáva model ekonomickej demokracie ako nástupníckeho systému, ktorý podľa neho vystrieda systém kapitalistický, kladie dôraz na samosprávne jednotky, ktoré by boli demokraticky riadené svojimi zamestnancami teda členmi danej jednotky. Základný model ekonomickej demokracie je charakterizovaný veľkou prevahou spoločenského vlastníctva výrobných prostriedkov (štátne a družstevné vlastníctvo), demokratickou správou všetkých podnikov ich zamestnancami (zamestnanecká samospráva), férovým trhom, ktorý sa týka predovšetkým medzištátnej úrovne, spoločenskou kontrolou investícií, teda verejnými investičnými fondmi a neexistenciou súkromných investícií (predpokladá fungovanie verejných bánk, ktoré požičiavajú finančné prostriedky alebo prideľujú granty). [8] V prípade Schweickartovho modelu nejde o okamžité odstránenie súkromného vlastníctva, ale o presadzovanie tendencií nového spoločensko-ekonomického modelu v kapitalistickom systéme. Kapitalisti v ekonomickej demokracii ešte existujú, no ich možnosť vykorisťovať je obmedzovaná prítomnosťou dostupných zamestnaneckých alternatív. Niektoré práve z týchto aspektov môžeme postrehnúť v snahách Venezuelskej bolívarskej republiky o prekonanie kapitalistických vzťahov a budovanie tzv. Socializmu 21. storočia.
Za prvok, ktorý obsahuje mnohé z uvedených opatrení môžeme považovať útvar družstva ako výrobnej jednotky. Družstvá sa oproti kapitalistickým podnikom substanciálne líšia hneď v niektorých oblastiach. Jesús Cruz Reyes a Camila Piňeiro Harnecker poukazujú na základné rozdiely v motivácii vlastníkov, v hlavnom účele výroby, v demokratických právach pracovníkov a v prijímaní dôležitých rozhodnutí, ktoré určujú chod podniku a činnosť pracovníkov. Pokým v kapitalistickom podniku sú motiváciou vlastníkov individuálne zisky, v družstvách ide o zisky kolektívne a to materiálne i duchovné .[9] Hlavným účelom kapitalistického podniku je maximalizácia zisku, naproti tomu v družstvách je základným cieľom uspokojenie potrieb členov družstva. Demokratické práva pracovníkov sú v kapitalistických podnikoch obmedzené na vyjadrenie sa počas pracovných stretnutí (vo veľkých továrňach napríklad typu maquiladoras však ani toto právo nie je naplnené), v družstvách má pracovník nie len právo vyjadriť sa, ale i voliť. Dôležité rozhodnutia v kapitalistických podnikoch, ktoré sa týkajú chodu podniku, náplne práce zamestnancov, ich platu a pod. prijímajú vlastníci, teda akcionári, nie zamestnanci samotní, naproti tomu v družstvách platí demokratické kolektívne rozhodovanie všetkých členov družstva.[10]
Systematická implementácia opatrení pre podporu družstevníctva začala v roku 2004 vytvorením Ministerstva ľudovej ekonómie (Ministerio de Economía Popular – MINEP), premenovaného v roku 2007 na Ministerstvo komunálnej ekonómie (Ministerio de Economía Comunal – MINEC) a na Ministerstvo komún (Ministerio de las Comunas – MINEC) v roku 2009. Stratégia je zameraná na podporu ekonomiky založenej na výrobných jednotkách, ktoré by boli podporované štátom a riadené zamestnancami. Táto ekonomika má dosiahnuť trvale udržateľný rozvoj na základe využívania lokálnych zdrojov, aktívnejšou úlohou štátu v ekonomike a kolektívnou administráciou výrobných prostriedkov.[11]
Podmienky vzniku a fungovania družstiev upravuje zákon o družstvách (Ley Especial de Asociaciones Cooperativas ).[12] Podľa daného zákona sú družstvá považované za prostriedok ekonomickej demokratickej participácie (článok 70) a decentralizácie (článok 184). Štát má zákonnú zodpovednosť podporovať a ochraňovať vzniknuté družstvá (článok 118 a 308). V roku 2005 vytvorilo ministerstvo ľudovej ekonómie (MINEP) školiaci program na formovanie nových možností práce nazvaný „Vuelvan Caras“. Do konca roku 2007 bolo vyškolených 800 000 osôb a založených 10 122 malých a stredných družstiev. Okrem iného množstvo malých podnikov tohto charakteru vzniklo spontánne. Podpora štátu spočívala najmä vo finančných úveroch. Veľmi malé družstvá mohli dokonca dostať pôžičky bez úrokov. Prístup k úverom sa realizoval pomocou štátnych bánk založených práve pre tento účel (Banco de la Mujer, Banco de Desarollo Económico y Social, Banco del Pueblo Soberano, Banco de Fomento Regional los Andes – Banfoandes) a ďalšími finančnými inštitúciami. Všetky tieto inštitúcie vynaložili do roku 2009 do fungovania a zakladania družstiev viac ako 1000 miliónov dolárov.[13] V tom istom roku v 62 000 družstvách pracovalo 2 012 784 osôb, teda okolo 13 percent ekonomicky aktívnej populácie Venezuely. Väčšina Venezuelčanov, ktorí sa zapojili do tvorby družstiev patrila k marginalizovaným skupinám spoločnosti.
Hlavným rozdielom medzi družstvami a kapitalistickými podnikmi je demokratická správa. Pracovníci družstva priamo participujú na prijímaní rozhodnutí, ktoré sa týkajú výroby, spotreby, predaja, platového ohodnotenia, vylučovania alebo prijímania členov, rozdeľovania prebytku či voľby riaditeľov družstva (tých je najmenej päť – generálny koordinátor alebo prezident, pokladník, sekretár, kontrolór a koordinátor vzdelávania). Rozhodnutia sa zvyknú prijímať pri súhlase väčšiny členov, aj keď zmeny pravidiel, rozpustenie alebo spájanie s inými družstvami si vyžaduje väčšinový súhlas troch štvrtín členov podniku (článok 17,70,71). Mechanizmus voľby je rovnako navrhnutý i odobrený týmto zhromaždením pracovníkov resp. členov družstva. Demokratické prijímanie rozhodnutí je chápané ako proces výuky rozvíjania schopností pracovníkov a zlepšovania kvality výroby. Najdôležitejším argumentom je fakt, že nik nepozná výrobu a chod podniku lepšie ako samotný robotník. Predpokladá sa, že pracovníci budú mať väčší záujem o rozvoj družstva, že budú prostredníctvom vzdelávacích programov nadobúdať nové schopnosti, zoznámia sa s inováciami v iných podnikoch a v iných oblastiach a tie prenesú i do správy vlastného družstva. Spojenie samotnej výroby a prijímania rozhodnutí má rovnako viesť k prekonaniu deľby práce medzi prácou manuálnou a intelektuálnou. Takýto princíp má zamedziť vzniku privilégií, ktoré z deľby práce vyplývajú. Rovnako sa predpokladá, že solidárny spôsob výroby v družstve sa prenesie i do bezprostredného okolia, teda do lokálnej komunity a do susedných komunít. Spôsob spoločenskej participácie na výrobe a rozhodovaní o chode podniku a tiež presadzovanie princípu uspokojovania kolektívnych potrieb povedie k odbúraniu odcudzenia a spontánnemu prenikaniu zavedených výrobných vzťahov i do konkrétnych spoločenských reálií.
Vo Venezuele vznikali družstvá niekoľkými spôsobmi. Inštitúciou zabezpečujúcou tvorbu týchto výrobných jednotiek je SUNACOOP (La Superintendencia Nacional de Cooperativas). Podľa článku 90 zákona o družstvách (Ley Especial de las Asociaciones Cooperativ) slúži ako mechanizmus podnecovania a upevňovania rôznych druhov komunálnej ekonomiky so zámerom zamedziť ťažkostiam v administratívnych postupoch, ktoré zodpovedajú zriadeniu družstva. Družstvo mohlo založiť minimálne päť osôb, orgány, ktoré ale poskytujú úvery resp. najmä štátne inštitúcie, požadujú minimálny počet osôb dvanásť (článok 16), ktoré sa mohli uchádzať s konkrétnym plánom výroby a programom o štátny úver. SUNACOOP na základe žiadosti družstvo autorizuje a jeho zakladajúci členovia majú deväťdesiat kalendárnych dní na to, aby usporiadali stretnutie všetkých zainteresovaných a definitívne vytvorili družstvo (podľa článkov 9, 10 a 11). Na základe spoločného konsenzu vytvoria zápisnicu resp. konštitučný dokument, ktorý bude poskytnutý SUNACOOP. Družstvo musí ďalej každých šesť mesiacov poskytovať SUNACOOP listinu aktívnych členov družstva a podrobné záznamy účtovníctva.[14] Útvar družstva sa aplikoval i v prípadoch podnikov prevzatých zamestnancami a rovnako exitujú podniky, ktoré boli znárodnené štátom (najmä veľké strategické priemyselné podniky), v ktorých 51 percent akcií prináleží štátu a 49 percent zamestnancom daného podniku. V tomto prípade, ako už bolo spomínané, sa rozhodnutia prijímajú na spoločných zhromaždeniach pracovníkov, ale v najdôležitejších otázkach sa vyžaduje súhlas ministerstva.
Vo Venezuele na začiatku 21. storočia boli znárodnené veľké strategické priemyselné podniky najmä petrolejového priemyselného odvetvia. Z nich vznikali postupne družstvá s podielom štátneho vlastníctva, ale v spoločnej správe a vlastníctve pracovníkov daných podnikov. Venezuelská vláda prostredníctvom už spomínaných opatrení napomáhala a dodnes napomáha vzniku družstiev teda kooperatívnych podnikov s demokratickou správou. Zároveň je však nutné povšimnúť si, že tieto socialistické jednotky výroby vznikajú a pôsobia v kapitalistických podmienkach (keďže ešte stále existuje súkromné vlastníctvo výrobných prostriedkov). Z prostredia, v ktorom družstvá fungujú vyplývajú i niektoré riziká, ktoré v ďalšom vývoji môžu chod takýchto podnikov ovplyvniť a ktoré sa už dnes značne na vývoji fungovania družstiev podpisujú. V empirickej analýze pätnástich družstiev, ktorú v máji 2008 publikovala Camila Piňeiro Harnecker nájdeme niekoľko postrehov poukazujúcich práve na ohrozenie životaschopnosti družstevných podnikov. Jedným z vážnych problémov družstiev je „kapitalistická orientácia“ ich členov. Predpoklad, že družstvá vyrábajú pre upokojenie spoločenských potrieb a že vnútorná organizácia výroby, vzájomná solidarita a spoločná demokratická participácia sa časom spontánne prenesú i do lokálnych komunít sa tak ukázala nepravdivou. Členovia väčšiny skúmaných družstiev sa koncentrujú na maximalizáciu zisku bez podpory priľahlých komunít. Odmietajú napríklad prijímať nových členov, aby mali väčšie príjmy a niektoré svoju výrobu určili na následný predaj namiesto uspokojenia akýchkoľvek lokálnych či národných potrieb.[15] To ukazuje, že podpora kolektívnej organizácie výroby v podmienkach kapitalizmu neznamená fundamentálnu zmenu v spoločensko-ekonomickom systéme. Táto realita vytvorila ostrú kritiku družstevníctva vo Venezuele, avšak mnoho sympatizantov bolívarského procesu zastáva názor, že v krátkej lehote sa družstevnícky sektor konsoliduje. Po týchto skúsenostiach SUNACOOP reštrukturalizovala podmienky pre fungovanie družstiev a upevnila spoločenské a politické aspekty. Okrem toho sa začalo pracovať rozšíreným spôsobom s organizovaním komunity. Za takéto vylepšenie alebo akcentovanie socialistického procesu v krajine možno pokladať vznik podnikov s priamym spoločenským vlastníctvom (Empresas de Propiedad Social – EPS). Tieto nové podniky, ktoré sa začali zakladať od roku 2008 môžu byť podnikmi so spoločenským vlastníctvom priamym alebo nepriamym. V prvom prípade ide o tie, ktoré sú spravované priamo zamestnancami alebo priľahlou komunitou, v druhom prípade ide o tie, ktoré sú spravované štátom. Robotníci pochádzajú z miestnych komunít a prostredníctvom komunálnych rád[16] rozhodujú o tom, aké podniky potrebujú, akú formu organizácie budú mať a kto v nich bude pracovať. Do konca roku 2009 bolo vytvorených 271 takýchto podnikov a v ďalších 1089 sa komunity podieľajú na správe so štátom.[17] Za takéto podniky sú v súčasnosti považované i družstvá, ktoré od svojho vyskytnutia sa v krajine prekonali niekoľko legislatívnych úprav. Tie si vyžiadali mnohé problémy, s ktorými sa tento typ podnikov stretol, no ktoré podľa Plánu ekonomického a sociálneho rozvoja krajiny (Plan de Desarollo Económico y Social de la Nación 2007-2013) budú i naďalej podporované štátom[18], ako socialistické podniky, ktoré sú vo všeobecnosti považované za jedných z priekopníkov konečnej celospoločenskej zmeny. Podľa Azzelliniho organizačný model EPS sa javí silnejším ako predošlé iniciatívy, pričom jedným z faktorov, ktorý môže o tomto tvrdení presvedčiť, je fakt, že EPS teda podniky so spoločenským vlastníctvom sú spojené s tzv. komunálnymi radami, s ktorými sa obyvateľstvo silnejšie identifikuje.
Napriek ostrej kritike a preukázateľnej neúspešnosti v aplikácii niektorých ideí socialistického procesu vo Venezuele, podľa mnohých teoretikov (napríklad Dario Azzellini), vytvorenie veľkého množstva malých podnikov, aj keď nenasledujú družstevnícku filozofiu, určite predstavuje v rámci venezuelskej ekonomiky, ktorá sa vyznačuje trhom extrémne monopolným a oligopolným „demokratizáciu kapitálu“[19]. Zostáva však otázkou, či niečo také ako „demokratizácia kapitálu“ vôbec možné je. Je možné v štruktúrach ktoré generujú nadvládu a panstvo presadzovať demokraciu s cieľom nezničiť daný systém, ale postupne ho reformovať? Vláda Venezuelskej bolívarskej republiky, ako sama deklaruje, sa snaží budovať socialistickú spoločnosť. Snaží sa o radikálnu zmenu spoločensko-ekonomického systému. Avšak nerobí tak radikálne, ale nasleduje stratégiu postupných reforiem, ktoré majú v konečnom dôsledku viesť ku kvalitatívnej zmene systému. Je ale možné reformným úsilím nastoliť nový socioekonomický systém? Aby sme mohli načrtnúť odpoveď na túto otázku, musíme sa vrátiť k analýze, ktorú už v polovici 19. storočia predstavili Marx s Engelsom, a ktorú z hľadiska súčasnej situácie, v ktorej sa nie len Venezuela alebo väčšina štátov Latinskej Ameriky, ale i Európa a ďalšie kontinenty, nachádza, považujeme za nanajvýš aktuálnu.
V spomínanom systéme zavádzania a podpory družstiev vo Venezuele sme mohli postrehnúť viacero inšpirácií z Marxovej a Engelsovej filozofie. Venezuelská vláda vníma kapitalistickú spoločnosť ako triednu spoločnosť a snaží sa podporovať proletariát, snaží sa ho emancipovať. V podpore družstevníctva, demokracie na pracoviskách a zameraní sa na uspokojenie potrieb miesto kapitalistickej logiky sledujúcej maximalizáciu zisku, tiež objavujeme socialistické myšlienky. Zaujímavé je, že v spôsobe, v akom sa dané zmeny presadzujú, vláda Venezuelskej bolívarskej republiky a tiež mnohí teoretici hlásiaci sa k odkazu marxistickej filozofie, opúšťajú marxistické stanoviská a koncipujú realizáciu zmeny prostredníctvom zavádzania postupných reforiem. Snahou je akcentovať práve decentralizujúci charakter zavádzania družstiev ako samosprávnych celkov, kde funguje demokratická participácia ich členov. Posun od podpory takýchto výrobných jednotiek k vzniku komún, ako združeniu viacerých výrobných odvetví, zameraného na lokálny rozvoj, svedčí rovnako o snahách prekonať kapitalistické výrobné vzťahy, ktoré však naďalej v spoločnosti dominujú. Tieto snahy o prekonanie kapitalistických výrobných vzťahov sa realizujú prostredníctvom postupným zavádzaním výrobných alebo komunálnych jednotiek, ktoré by sa riadili socialistickým princípom, vyrábali by pre uspokojenie potrieb spoločnosti a nesledovali by teda primárne maximalizáciu zisku. Nie len vláda Venezuelskej bolívarskej republiky, ale i teoretici ako Michael Albert, Pat Devin, Robert Hahnel či David Schweickart vytvárajú ekonomické modely, v ktorých by sa mohla realizovať budúca spoločnosť; ktoré by boli humánne, a kde by boli odstránené patologické stránky kapitalistického systému ako vykorisťovanie, odcudzenie, znečisťovanie životného prostredia, pauperizácia obyvateľstva a pod. Avšak ich uvažovanie sa pohybuje v rámci daných spoločenských štruktúr resp. kladú dôraz na možnosť realizovať zmenu už v rámci kapitalistického systému. Navrhujú postupné reformy, ktoré privedú masy obyvateľstva k uvedomeniu si svojej situácie, ba ktoré ich dokonca emancipujú a budú smerovať nakoniec k celkovej revolučnej premene. Práve tu však môžeme sledovať opustenie marxistického stanoviska.
Často býva spomínaný nedostatok v Marxovom diele, ktorý vidia mnohí v hmlistej predstave socialistického spoločenského usporiadania. Akoby títo autori chceli Marxa a Engelsa doplniť práve úvahami o konkrétnom fungovaní socializmu a koncipovaním modelov „spravodlivého“ ekonomického systému. Prečo sa ale samotný Marx a Engels nepustili do vytvárania podobných alternatív? Sústredili sa na jasný a zreteľný cieľ komunistov – na sformovanie proletariátu do triedy, zvrhnutie nadvlády buržoázie a dobytie politickej moci proletariátom.[20] Ak sa dnes pasujú mnohí prívlastkom socialista alebo komunista, kde nechali tieto základné ciele komunistického hnutia? Marx ani Engels nehovorí o postupných reformách, ktoré by mohli viesť k zmene systému, ale zdôrazňuje nevyhnutnosť revolučnej premeny a zvrhnutie, zničenie kapitalistického socioekonomického systému. Zdôrazňuje potrebu centralizácie, nie snahy o decentralizáciu, ktoré ako sme spomínali, sú základným bodom i vo venezuelskom programe. V Manifeste komunistickej strany Marx s Engelsom jasne píšu : „…prvým krokom robotníckej revolúcie je pozdvihnutie proletariátu na vládnucu triedu, vydobytie demokracie. Proletariát využije svoju politickú moc na to, aby postupne vyrval buržoázii všetok kapitál, aby sústredil všetky výrobné nástroje v rukách štátu, t.j. proletariátu zorganizovaného ako vládnuca trieda, a aby čo najrýchlejšie zväčšil množstvo výrobných síl. Pravda, zo začiatku sa to môže dosiahnuť iba despotickými zásahmi do vlastníckeho práva a do buržoáznych výrobných vzťahov, teda opatreniami, ktoré sa zdajú ekonomicky nedostatočnými a neudržateľnými, ktoré však v priebehu hnutia prerastajú samy seba a sú nevyhnutné ako prostriedok na dosiahnutie prevratu v celom spôsobe výroby. Tieto opatrenia budú, prirodzene, v rôznych krajinách rôzne. No v najvyspelejších krajinách bude možné takmer všeobecne použiť tieto opatrenia: 1. Vyvlastnenie pozemkového vlastníctva a použitie pozemkovej renty na štátne výdavky; 2. Vysoká progresívna daň; 3. Zrušenie dedičského práva; 4. Konfiškácia majetku všetkých emigrantov a rebelov; 5.Sústredenie úveru v rukách štátu prostredníctvom štátnej banky so štátnym kapitálom a výhradným monopolom; 6. Sústredenie dopravy v rukách štátu; 7. Zvýšenie počtu národných tovární, výrobných nástrojov, zúrodňovanie a skvalitňovanie pôdy podľa spoločného plánu; 8. Rovnaká pracovná povinnosť pre všetkých, zriadenie priemyselných armád najmä pre poľnohospodárstvo; 9. Spojenie poľnohospodárskej a priemyselnej výroby, úsilie o postupné odstraňovanie rozdielu medzi mestom a dedinou; 10. Verejná a bezplatná výchova všetkých detí. Odstránenie továrenskej práce detí v jej terajšej podobe. Spojenie východy s materiálnou výrobou atď.“[21] Istotne by sme mohli namietať, že krajiny Latinskej Ameriky, teda i spomínaná Venezuela, nepatria k najvyspelejším a rovnako, že niektoré z týchto opatrení sú historicky špecifické pre dané obdobie, v ktorom Marx s Engelsom tieto riadky písali. Avšak i dnes sú do veľkej miery aktuálne a môžeme postrehnúť, že majú spoločného menovateľa resp. myšlienku či nevyhnutnosť, ktorá je základom zmeny spoločenského systému, ktorým je práve zrušenie súkromného vlastníctva výrobných prostriedkov. Je možné predstaviť si takúto reformu v rámci kapitalistického spoločensko-ekonomického systému? Napriek tomu, že je to absurdné, sú dnes trendom alternatívy voči kapitalizmu, ktoré ich autori koncipujú do podoby práve reformistických snáh. Niektoré impulzy týchto opatrení čiastočne nachádzame v spomínanom „revolučnom procese“ Venezuelskej bolívarskej republiky, no tie najradikálnejšie sú odsúvané do úzadia alebo sa k nim má dospieť postupným transformovaním spoločensko-výrobných vzťahov.
Môžeme teda sledovať dve stratégie v prístupe k prekonaniu kapitalizmu socializmom. Na jednej strane je tu stratégia postupných reforiem, ktorú predstavuje napríklad venezuelský program, či teoretické práce Schweickarta, Devina, Hahnela, Alberta, Cockshotta a Cottrella a ďalších. Ide o implementovanie postupných opatrení, ktoré v konečnom dôsledku povedú k prevratnej zmene. Na strane druhej stojí stratégia revolučná, ktorá sa nepasuje snahami o „humanizáciu“ či „demokratizáciu“ kapitalizmu a ktorá neodkladne požaduje radikálnu zmenu. Ako príklad presadzovania takéhoto spôsobu spoločenskej zmeny možno uviesť Kubánsku revolúciu. Päťdesiat tri rokov revolučný proces na Kube nestagnoval, ale vyvíjal sa pod vplyvom vyrovnávania sa s vlastnou situáciou, pod vplyvom aspektov zahraničnej politiky a cieľom budovať beztriednu spoločnosť. Prvotné centralistické postavenie štátu v súčasnosti ustupuje, keď aj na Kube sú zavádzané prostredníctvom reforiem zamestnanecké samosprávy v rámci poľnohospodárskych a živočíšnych družstiev. Otázne však naďalej ostáva, aký dopad budú napokon mať podobné reformy na kubánsku realitu (najmä z hľadiska dlhotrvajúcej a intenzívnej kontrarevolučnej činnosti USA na ostrove).
V súčasnosti pojem revolúcie neznie lákavo. Pacifistické snahy o pokojné nastolenie zmeny sú uprednostňované pred radikálnym riešením. Pritom ako jeden z pozitívnych príkladov budovania socializmu v Latinskej Amerike je kubánska revolúcia. Jasným prevratom, radikálnou agrárnou reformou, znárodnením veľkých podnikov, ale i všetkej pôdy realizovala kubánska revolúcia na čele s Fidelom Castrom socialistickú premenu spoločnosti. Castro zaviedol centralistický systém, sústredil všetku ekonomickú moc do rúk štátu, v ktorých ešte dodnes je. Mohli by sme namietať, že v komunizme má predsa štát odumrieť, že súkromné vlastníctvo bude nahradené vlastníctvom spoločenským a že štát ako jediný vlastník sa v tomto prípade správa rovnako ako kapitalista. Avšak samotný Marx nehovorí o utopickej harmonickej spoločnosti, ktorá sa automaticky a v krátkom časovom horizonte vyvinie, ale rozlišuje dve fázy komunizmu. Ako píše, v prvej fáze, teda v socializme „tu ešte nejde o komunistickú spoločnosť, ktorá sa vyvinula na vlastnom základe, ale naopak o takú, ktorá práve vychádza z kapitalistickej spoločnosti, ktorá má teda po každej stránke, ekonomickej, mravnej i duchovnej, ešte materinské znamienka spoločnosti, z ktorej lona vychádza.“[22]
Odklon od revolúcie ako nástroja na vydobytie si dôstojného života i v latinskoamerickej proveniencii možno zdôvodniť vierou más v možnosť realizácie zmien prostredníctvom voľby správneho kandidáta v „demokratických“ voľbách. I Schweickart sa prikláňa k takémuto spôsobu nastolenia zmeny. Podľa neho je pri vhodných podmienkach celkom reálna pokojná a relatívne nenásilná transformácia dožívajúceho systému na systém nový. Rozhodujúcou z týchto nových podmienok je skutočnosť, že k moci sa dostane ľavicová politická strana s radikálnym socialistickým programom.[23] Ak by sme aj pripustili víťazstvo radikálnej ľavicovej strany vo voľbách a jej iniciatívu presadzovať reformy, otázne stále zostáva, do akej miery bude táto strana môcť svoj program plniť. V dejinách, a zvlášť v dejinách Latinskej Ameriky, poznáme množstvo prípadov, kedy legálne víťazstvo vo voľbách a snaha politicky korektným spôsobom realizovať radikálne reformy stroskotala buď intervenciou vojsk cudzej armády alebo vojenským pučom v danej krajine či dokonca nástupom fašizmu. Ako príklad môžeme spomenúť štátny prevrat v Guatemale podporovaný CIA, v ktorom spolu so spoločnosťou United Fruit a extrémne pravicovými prúdmi v guatemalskej armáde bol zavraždený demokraticky zvolený prezident Jacob Arbenza a následne nastolený vojenský režim (1954), zvrhnutie demokraticky zvoleného prezidenta Salvadora Allendeho v Chile a nástup fašistického režimu Agosta Pinocheta (1973), intervenciu amerických žoldnierov do Dominikánskej republiky roku 1965 či bombardovanie Grenady s cieľom zlikvidovať jej revolučné vedenie v roku 1980 a jej vojenské obsadenie USA roku 1983. Rovnako i štáty, ktorých iniciatívy sme opisovali (Venezuela a Kuba) sa denne potýkajú s pokusmi zdiskreditovať ich snahy, zničiť ich ekonomický systém či už vojensky, kontrarevolučnou činnosťou alebo dokonca hospodárskym embargom, ktoré nie je ničím iným než genocídou. Nakoniec živý príklad úspechov takejto diverznej činnosti nachádzame i v našich vlastných dejinách. Pád Sovietskeho zväzu sa stal navyše aj účinným ideologickým nástrojom, ktorým sa zakaždým poukazuje na iracionálnosť a zároveň zločinnosť tohto režimu. Všeobecne sa vyhlasuje, že reálny socializmus, ktorý poznáme z nedávnej histórie ČSSR sa zrútil vďaka chybám, ktoré sám generoval. Zabúda sa na vonkajšie vplyvy – medzinárodnú situáciu studenej vojny, rozvracačskú činnosť kapitalistických štátov – ktoré do značnej miery modifikovali jeho charakter a ktoré boli dôležitým aktérom jeho pádu.
Jedným z možných dôvodov inklinácie k reformnej stratégii môže byť i zmena orientácie politiky USA voči Latinskoamerickému regiónu. Po studenej vojne sa začali Spojené štáty čoraz viac zasadzovať o vytváranie „mieru“ medzi znepriatelenými stranami a dojmu „demokratickosti“, aby otvorili brány tohto regiónu pre svoj kapitál a umožnili mu ešte efektívnejšie využívať lacnú pracovnú silu či prírodné zdroje.[24] Vytvorili tak okrem iného ideologické zdanie spravodlivej súťaže politických strán a posilnili dojem spravodlivosti režimu a možnosti ho demokratickým spôsobom ovplyvňovať. Napokon však faktom zostáva, že žiadne hnutie, ktoré sa víťazstvom zmocnilo vlády, nerealizovalo radikálne reformy v oblasti súkromnovlastníckych vzťahov. Znárodnenie vo Venezuele sa realizovalo len na úrovni veľkých strategických podnikov, no v krajine naďalej existujú firmy, ktoré fungujú na kapitalistickom princípe. Ako sme uviedli, len 13 percent celkovej ekonomicky aktívnej populácie sa organizovala v roku 2009 v družstvách. Určite tieto aktivity venezuelskej vlády prispievajú k vytváraniu dôstojnejších podmienok pre život najmä tých najutláčanejších a najbiednejších skupín obyvateľstva, no povedú ku konečnej zmene spoločensko-výrobných vzťahov? Bude socializmus, ktorý sa formuje už teraz a ktorý sa bude ďalej utvárať v 21. storočí reformný? Vzdá sa svojej revolučnej odhodlanosti zničiť vzťahy panstva a vykorisťovania a s náboženskou nádejou na spásu bude kľučkovať v štruktúrach kapitalistického systému, aby ho poľudštil a urobil znesiteľnejším?
Socializmus, ktorý už päťdesiattri rokov napriek mnohým ťažkostiam funguje na Kube a socializmus 21. storočia, ktorý sa rozvíja vo Venezuele, ale i v ďalších krajinách Latinskej Ameriky ako Bolívia alebo Ekvádor (ktoré sme v príspevku nespomínali) stojí za pozornosť sledovať a reflektovať najmä v podmienkach, v ktorých sa nachádza súčasné Slovensko, teda v podmienkach spoločnosti presiaknutej antikomunistickou propagandou. Socializmus 21. storočia je istotne alternatívou voči neoliberalizmu, avšak otázne zostáva, či tento proces bude zavŕšený celkovou zmenou spoločensko-ekonomického systému a bude nie len antineoliberálnym, ale stane sa i antikapitalistickým.
Dominika Dinušová
POZNÁMKY
[1] Štúdia bola napísaná v júni roku 2012, teda nezohľadňuje aktuálne politické okolnosti súvisiace so smrťou Huga Cháveza.
[2] Wallerstein,I. a Quijano, A.:Americanity as a Concept, or the Americas in the Modern World-System. International Social Science Journal 134, 1992
[3] Uvádza Zmluva o vzťahoch medzi USA a Kubou; článok III. tejto zmluvy hovorí : „vláda Kuby súshlasí s tým, že Spojené štáty sa majú právo intervenovať s cieľom zachovať kubánsku nezávislosť, udržať vládu schopnú chrániť život, majetok a osobnú slobodu…“ V ďalších siedmych článkoch sa Kuba musela zaviazať, že nikdy neuzavrie so žiadnou mocnosťou zmluvu, ktorá by „sa mohla dotknúť nezávislosti Kuby.“ In: Riverend, J.: Breve historia de Cuba. Ciudad de la Habana : Editorial de Ciencias sociales 2007
[4] Podrobnosti o prípravách vládnych prevratov o terore a mučení, vykladá vyšší dôstojník CIA v Latinskej Amerike v 60-tych rokoch Philip Agee v knihe Inside the Company. www.globalexchange.org/countries/americas/venezuela/USVZrelations.pdf, náhľad 12.9.2010
[5] Tariq, A.: Piráti Karibiku. Jihlava : Grimmus 2010, s. 66
[6] Robinson, W.I.: Latin America and Global Capitalism; A Critical Globalization Perspective. Baltimore : The Johns Hopkins University Press 2008, s. 331-332
[7] Marx, K.: Ku kritike politickej ekonómie. Predslov. In : Marx – Engels : Vybrané spisy v piatich zväzkoch. Zv. 2, Bratislava : Pravda 1977, s. 436
[8] Schweickart, D.: Po kapitalizme. Ekonomická demokracia. Bratislava : Vydavateľstvo spolku slovenských spisovateľov 2010
[9] Harnecker a Reyes majú „duchovnými ziskami“ na mysli presah práce do osobnostného rozvoja pracovníka.
[10] Harnecker Piňeiro, C. a Cruz Reyes, J.: Qué es una cooperativa? In: Harnecker Piňeiro, C. (com.): Cooperativas y Socialismo. Una mirada desde Cuba. Cuidad de la Habana : Editorial Camino 2011, s. 49
[11] Azzellini, D.: De las cooperativas a las empresas de propiedad social directa en el proceso venezolano. In: Piňeiro, H.C. (com.): Cooperativas y Socialismo. Una mirada desde Cuba. Cuidad de la Habana : Editorial Camino 2011, s. 303
[12] Gaceta Oficial N° 37.285 de fecha 18 de septiembre de 2001 Decreto N° 1.440 Decreto N° 1.440 30 de agosto de 2001
[13] http://www.sunacoop.gob.ve/noticias_detalle.php?id=1316 Baute,J.C.: Entrevista a Juan Carlos Baute. Presidente de SUNACOOP (2009) En SUNACOOP, 16.1.2009
[14] http://www.sunacoop.gob.ve
[15] Piňeiro, C.H.: Principales Desafíos de las Cooperativas en Venezuela. 2008
[16] Tzv. „Consejos Comunales“
[17] Beroés, A.G.: Los Consejos Comunales deberán funcionar como bujías de la economía socialista. In : Rebelión.org, 4-1-2010 www.rebelion.org/noticia.php?id=98094
[18] Líneas Generales del Plan de Desarollo económico y Social de la Nación (2007-2013). Caracas : Ministerio del Poder Popular para la Comunicación e Información 2008, s. 55
[19] Azzellini, D.: De las cooperativas a las empresas de propiedad social directa en el proceso venezolano. In: Piňeiro, H.C. (com.): Cooperativas y Socialismo. Una mirada desde Cuba. Cuidad de la Habana : Editorial Camino 2011,
[20] Marx, K. a Engels, F.: Manifest komunistickej strany. In: Marx, K. a Engels,F.: Vybrané spisy v piatich zväzkoch, Bratislava : Pravda 1977, s. 367
[21] Tamtiež, s. 374,375
[22] Marx, K.: Kritika gothajského programu. In: Marx, K. a Engels,F.: Vybrané spisy v piatich zväzkoch, zv. 4, Bratislava : Pravda 1978, s. 17
[23] Schweickart, D.: Po kapitalizme. Ekonomická demokracia. Bratislava : Vydavateľstvo spolku slovenských spisovateľov 2010. s. 188
[24] Napriek tomu však naďalej trvá hospodárske embargo voči Kube; teroristické útoky podporované CIA či ideologická diverzná činnosť sú fenomény, ktoré zmenou orientácie politiky USA nevymizli. Určite táto zmena kurzu zahraničnej politiky USA neznamená absolútny odklon od predošlých aktivít, ide skôr o ich podobu. Miesto vojenských chúnt CIA organizuje prevraty sofistikovanejším spôsobom – ako napríklad boj „opozície“ proti diktátorovi Hugovi Chávezovi v roku 2002 a pod.
POUŽITÁ LITERATÚRA
1. Azzellini,D.: De las cooperativas a las empresas de propedad social directa en el proceso venezolano. In: Piňeiro, H.C.: Cooperativas y Socialismo. Una mirada desde Cuba. Cuidad de la Habana : Editorial Caminos 2011
2. Baute , J.C.: Entrevista a Juan Carlos Baute. Presidente de Sunacoop (2009). In: Sunacoop, 16. Januára 2009, internetová verzia uverejnená 18. Marca 2010; http://www.sunacoop.gob.ve/noticias_detalle.php?id=1361
3. Beroés, A.G.: Los Consejos Comunales deberán funcionar como bujías de la economía socialista. In : Rebelión.org, 4-1-2010 http://www.rebelion.org/noticia.php?id=98094
4. Ley Especial de Asociaciones Cooperativas. Gaceta Oficial N° 37.285 de fecha 18 de septiembre de 2001 Decreto N° 1.440 Decreto N° 1.440 30 de agosto de 2001
5. Líneas Generales del Plan de Desarollo económico y Social de la Nación (2007-2013). Caracas : Ministerio del Poder Popular para la Comunicación e Información 2008
6. Marx,K.: Kritika gothajského programu. In: Vybrané spisy v piatich zväzkoch, zv. 4, Bratislava : Pravda 1978
7. Marx, K.: Ku kritike politickej ekonómie. Predslov. In: Marx,K. a Engels, F.: Vybrané spisy v piatich zväzkoch, zv. 2, Bratislava : Pravda 1977
8. Marx, K. a Engels, F.: Manifest komunistickej strany. In: Vybrané spisy piatich zväzkoch, zv. 1, Bratislava : Pravda 1977
9. Piňeiro, H. C. a Reyes,J, C.: Qué es una cooperativa? In: Piňeiro, H. C. (com.) : Cooperativas y Socialismo. Una mirada desde Cuba. Cuidad de la Habana : Editorial Caminos 2011
10. Piňeiro, H.C.: Principales Desafíos de las Cooperativas en Venezuela. 2008
11. Riverend,J.: Breve Historia de Cuba. Cuidad de la Habana : Editorial de Ciencias Sociales 2007
12. Robinson, W.I.: Latin America and Global Cpaitalism. A Critical Globalization Perspective. Baltimore : The Johns Hopkins Press 2008
13. Schweickart, D.: Po kapitalizme. Ekonomická demokracia. Bratislava : Vydavateľstvo spolku slovenských spisovateľov 2010
14. Tariq, A.: Piráti Karibiku. Jihlava : Grimmus 2010
15. Wallerstein, I. a Quijano, A.: Americanity as a Concept, or the Americas in the Modern World-System. International Social Science Journal 134. 1992
Štúdia bola publikovaná v zborníku Ekonomická demokracia dnes. Od teórie k praxi. – Dinuš, P. a Šabíková. K.(eds.) Bratislava : ÚPV, VEDA 2013
Frankelova spoločnosť 